Prijať úplnú prehru

Tretí pád Ježiša Krista počas Krížovej cesty núti k rozmýšľaniu. Prečo musel padnúť aj tretí raz? Staviame Kalvárie, malé Via Doloresy - cesty utrpenia.
Predvádzame tie časti, keď Krista zbičovali, na hlavu mu dali tŕňovú korunu a purpurový plášť na rany. A Pontský Pilát vyhlásil: Ecce homo! Ajhľa človek, to znie hrdo.
Kristus musel padnúť znova. Len tak v nás prebudí svedomie. Nie to voči nemu, ale svedomie, ktoré si nosíme každý sám voči sebe.
Anatole France povedal o skoro 1900 rokov, že diabol, ktorý zvíťazí, sa stáva Bohom, a padnutý Boh diablom. My sme iba ľudia. A hrešíme sami proti sebe.
Musíme sa naučiť modliť sa za seba, nie za Krista, v tom tkvie podstata. Prvé dva pády mohli vyzerať ako pochybenia fyzického tela. Tretí pád je pádom aj ducha u človeka.
Tak ako o ňom hovoril Fjodor Michailovič Dostojevskij, že každý sme za každého zodpovední a za každého sme aj vinní. Nie je človek sám so svojou vinou opustený. Koľko z nás v jeho mene koná zázraky, a nie sú v Ježišových očiach ospravedlnení?
Koľkých z nás pokúšal diabol v jeho odeve? To je tretí pád. Duch je naše srdce, a ak nás zradí vlastné srdce, kto nás zachráni?
Svätý František veril, že len toľko je človek hoden, koľko zaváži v Božích očiach. No Boh nie je klub vyvolených ľudí. Boh je pre všetkých, ktorí sa snažia byť ho hodní, hoci o tom niekedy ani nevedia.
On zváži naše dobré a zlé skutky, lebo hriech je len jeden - ten voči Duchu svätému. Nepočúvnutie jeho vôle. Môže niekto nepočúvnuť to, čo chce?
On je kráľ a Pán neba i Zeme. Kto to vie, ten pozná Dobro. Nekáže páchať zlo.
Preto tretí raz padol. Anatole France plakal na ramene diabla, keď chcel opísať svätca. No Boh je dobro, nehľadajme tmu, aby sme mohli pochopiť svetlo.
Lebo Kristus padol tretí raz pre našu slávu, až do tej skalnatej zeme klesneme tiež. Prišiel pre všetkých a najmä pre tých, ktorí už nedokážu vstať. Stačí im povedať, že vstať môžu, majú to dovolené.
Je len na , ako sa rozhodnú, či zostanú ležať, alebo vyskočia na rovné nohy napriek bremenám, čo ich sklonili k zemi. Keď konár veľmi tlačíte, rýchlejšie sa vyrovná. Preto sú svätcami mnohí hriešnici, ale nielen oni.
Svätcami sú celý život aj dobrí ľudia. Gilbert Keith Chesterton hovorí, že medzi svätcami je viac rozličnosti ako medzi vrahmi. Je to prirodzené.
Aj Blaise Pascal to pochopil, že ľudstvo je len jedna bytosť. Bunka nášho tela nie je so žiadnou inou našou bunkou totožná, každá je iná. Boh aj z vraha urobí dôstojného nositeľa svätožiare.
Tak to na svete chodí. Preto nie je dôvod na strach. U Boha máme istotu, že hoci rôznymi cestami a množstvom bahna, čo sa preplazíme, k nemu dôjdeme.
On nie je len cesta, tá je v čase, ale najmä cieľ vo večnosti. V ňom je blaženosť a spravodlivá odmena. Preto padol tesne pred vrcholom Kalvárie.
Cesta utrpenia sa pre Krista síce nekončila, Via Doloresa pokračovala ďalej, ale k miestu jeho pozemskej smrti to už nebolo ďaleko. A práve vtedy klesol tretíkrát. Padol z lásky k nám.
Ak by on nepadol, ako by sme si my mohli odpustiť to, že sme padli? Ako by sme prijali totálnu prehru, ktorá raz príde? Tak aj Friedrich Nietzsche povedal, že Boh neexistuje a keby aj existoval, ako by mohol prežiť to, že ním nie je on?
To je logika obrátená na ruby. Prázdna sofistika, lebo práve preto, že existuje, sme aj my. Keby Boha nebolo, my by sme neboli určite.
Nietzsche nepochopil, že preto jestvuje, lebo vychádza z Boha, z jeho podstaty, nie Boh z neho.
Preto nepopierajme svoje telo, ale ho prekonajme. Premôžme zmysly, čo nás pútajú k zemi k večnému zákonu sefer jecira, že dobro očisťuje zlo a zlo očisťuje dobro, či tomu, že dobro sa uchováva pre dobré a zlo pre zlé. Sefer jecira je kabalistický text – meditační příručka tak nechápu souvislost s textem tady ale možná se pletu
Veď Boh je dobro a zlo nie je pre neho súperom, lebo vzniká iba z nedostatku Dobra. Naopak to však neplatí. Z nedostatku zla nevzniká dobro.
Takže na počiatku bol len jeden tento hráč - Boh a bol ako slovo. Dobré slovo súce dobrým bytostiam na veky.

Strpieť, že ťa obnažili

Fyzická a psychická bolesť sú rozdielne. Kameňovanie, alebo nasadzovanie tŕňovej koruny je menej bolestivé ako stretnutie s temnou dušou. Keď je duša čierna, bolí to oveľa viac.
Tak aj pri strhávaní Kristových šiat, ktoré si pripomíname pri desiatom zastavení na Krížovej ceste, netrápili Ježiša tak pozemské bolesti človeka, ako ho bolí naša zloba, nenávisť, neláska, neuvážené slová. Od Adama si ľudia obliekajú Krista narodením na svoje telá. Lenže koľkí z toho nekonečného zástupu duší pochopí, čo robiť na ceste životom?
Na tej istej ceste akou kráčal aj Kristus na Golgotu? Že to je cesta nášho života a nemá zmysel hľadať skratky, odbočky, či odpočívadlá? Taká je už ľudská povaha, vzpurná, spriečna, hrdá.
Kde je človečia skromnosť, útlocitnosť, hanba, prosba o odpustenie? Všetko je Božie. Aj naše telá rovnako ako duša.
Kam si človek odnesie svoje hmotné bohatstvá? Prečo nechápe, že je to náš trest? Horší ako akýkoľvek iný.
Za trest nám je tá pochabá radosť z kusa chleba, ktorý si na zemi odtrhneme, a je väčší, než majú iní. Človek si vraví, že je to vždy lepšie oproti iným. Že on aspoň prežil lepší, kvalitnejší život.
Hlúposť, iba márnosť, nič viac ako pochopil Kazateľ. Nič nové pod slnkom. Koľko zlata chceme, aby sa nám pred očami premieňalo na telesné blahá?
A kde skončí naša duša? Myslíme si, že Boh dopustí na nás toľko utrpenia? Veď on nás miluje a preto nám ponúka na spásu slovo, seba.
To je najväčšia hodnota. Za tú si drahokamy nekúpime, ani prázdny a trpký pocit slobody. Od koho a spod čoho sme sa vymanili?
Od otrokára? Od iného chudáka, ktorý si namýšľal, že niečo vlastní? Všetci sme Boží.
Ako zanovito to dokazujeme! Diderot toľko brojil proti Bohu, až čoraz viac a viac presviedčal sám seba, že existuje. Príkladom je jeho Mníška, mala byť obžalobou a stala sa obhajobou svätosti.
Svätosť nie je ukrytá len v nábožnosti, ale v sile ducha prijať silu Božej lásky. Prijímať utrpenie ako láskavosť. Tak ako sluha boží Alojz Mária Chmeľ zomieral s dôverou v Krista.
Ako žiť podobne, ako niektorí dokázali zomierať? Rovnako Voltaire, ktorý tak nádherne opísal život s Bohom vo svojom románe Candide, keď sa presvedčil, že preto sme na svete, aby sme kráčali po ceste. Aby sme ju používali a nie ju obchádzali a ulievali sa z tejto pozemskej turistiky.
Každého meno má na svojom zozname. Kto a kam sa pred ním ukryje? Chmeľ, Diderot, Voltaire, či Solovjev, svätý Ján z Kríža, Tomáš Akvinský, Chesterton, Villon, Hviezdoslav, Veigl? Všetci sú od narodenia Boží.
Tak ako bol Kristov aj Tolkien, ktorý sa rozhodol stvoriť vlastné biblické príbehy dobra a zla. Čo je na tom? Je to prirodzené a božské chcieť sa podobať Bohu.
Dobehnúť čas o stáročia, skomponovať symfóniu, ktorú možno zahrať aj o päťsto, tisíc, päť tisíc rokov. Vo večnosti sa čas nestratí. Keď si o Kristove šaty hádzali vojaci lós, trpel mukami ich duší.
Mukami za všetkých ponížených, nahých a zneužitých pre potreby tela. Vtedy, keď duša je na príťaž a Božie Stvoriteľovo dielo - ľudské telo sa stáva tovarom. Mnoho je v týchto na pohľad ľudských troskách svätosti, nesmierne veľa odpustenia a utrpenia.
Lebo len ten dokáže naozaj milovať, kto prejde očistcom Božej lásky. Človek je pútnik. Nikde sa skutočne natrvalo neusadí.
Od narodenia kráča, ide, nohy prepletá a nevie často doširoka skutočne otvoriť oči, aby sa uvidel, keď sa pozrie na Boha. Aby pozdravil kríž, ten symbol jeho osudu. Božia brána do druhého sveta.
Z neho sa na nás díva a všade nás nachádza. A keby hneď všetky kríže sveta spálili na popol, vidí nás. On je svetlo a každý lúč svetla je jeho poslom, Ježišovým božím okom.
A svetlo preráža tmu. A tmy by nikdy nebolo, keby najprv nejestvovalo svetlo. Takto to je.
Preto všetko je dobré a nič nie je skutočne zlé, aj keď sa nám to tak javí. Vezmime svoj kríž a smelo ho nasledujme!