Tibor Kučera: Přátelství

Rubrika: Publicistika – Rozhovory

Pravdu mají ti, co tvrdí, že bez dobrého přítele je člověka jenom půl. A že je vlastně velké štěstí být obdarován schopností jím také být. To je život pak o mnoho bohatší. Nevěříte? Já kupříkladu nemít svoji letitou kamarádku Evženii, již jsem před mnoha lety, ještě za dob studií, pasovala na svoji nejmilejší příbuznou – a že přátelé jsou prý příbuzní, které si vybíráme sami – s láskou k etnografii a z ní vyplývající řadou přátel, nikdy bych nepoznala jednoho z nich: Ing. Tibora Kučeru, zajímavého člověka, který si nesporně zaslouží naši pozornost. Tím spíše, že také pro samotného Tibora je přátelství na prvním místě ve výčtu životních hodnot.

Tibor, kedysi si mi vravel, že tvoje múzeum sa nachádza v jednoizbovom byte, v maličkej garsónke. To nocuješ vo vani? Neviem si predstaviť, že popri kuchtení obeda mi zvonia návštevníci a prezerajú si moju zbierku, zatiaľ čo ja miešam cibuľu. Povedz mi, prosím, ako to ty vôbec robíš?
ZKFMM /Zvolenské Kučerovo folklórne minimúzeum/ je de facto situované v priestoroch môjho jednoizbového bytu, ktorý mám t.č. už v osobnom vlastníctve. V izbe – pracovni, obývačke, spálni – mám dokonca dvojposteľ, lebo mi to tak vyhovuje. Tradičnú sedaciu súpravu alebo gauč teda u mňa nenájdeš. Tvoje predstavy o návštevníkoch, čakajúcich v radoch, kým si niečo uvarím, sú namieste, avšak iba do času, kým sama spomenutý neoficiálny subjekt nenavštíviš, takže ťa doň touto cestou, Jarmulka, srdečne pozývam. Každá návšteva, kým ku mne zavíta, sa musí vopred nahlásiť. Osobne, telefonicky, SMS-kou, mailom, alebo cez chat či SKYPE. Som sice momentálne na invalidnom dôchodku a teda skoro stále doma, no ťažko by ma niekto hľadal počas festivalov vo Východnej, Detve, Terchovej, Kokave a podobne, doma. To by mal smolu. V prípade, že prijmem návštevu, prevažne mne blízku osobu, venujem sa jej, a nie vareniu, ale nalievaniu, listovaniu v publikáciách, púšťaniu CD, VHS i DVD, proste komunikácii s hosťom. U teba je to snáď inak ?

• Pravdaže nie, ibaže ja neprevádzkujem vlastné minimúzeum, vieš? Koľko takých hostí máš za jeden „silný“ deň – robíš si dajakú evidenciu?
Odkedy nepožívam alkoholické nápoje /r.2002/, tak je tých návštev akosi pomenej. Niekedy prejde aj niekoľko dní či týždňov, a po návštevníkoch ani vidu, ani slychu. Od roku 1986 som si zaviedol tzv. Kro-ku-by, čiže Kroniku Kučerovho bytu. Má doposiaľ dva hrubé diely a obsahuje zápisy, i opakované, návštev priateľov, kamarátov, rodiny, susedov a známych. Nie je vôbec problém pri debate nalistovať v týchto análoch a podľa zápisu dokázať zábudlivcom, kedy v ZKFMM boli naposledy. Zápisy, prípadne maľby hostí, som vždy dopĺňal vlepovaním obrázkov a textov k témam, ktoré boli v čase tej-ktorej návštevy u mňa pertraktované. Dokonca podaktorí jedinci lenivejšieho typu boli vopred upozornení, že bez zápisu do kroniky nie je ich odchod dverami možný. Každý si to veru rozmyslel, z okna neletel nikto.

• Čiže keď si chceš urobiť povedzme dovolenku, jednoducho nezavesíš na dvere ceduľu s nápisom ZATVORENÉ?
Na túto otázku som zčasti odpovedal už v prvej pasáži. Ak sa niekto so mnou telefonicky spojí a chcel by ma navštíviť trebárs počas koncertu k 85-ke Števa Nosáľa /v roku 2012/, tak mu s poľutovaním oznámim, že nie som prítomný. A punktum. Ja totiž zatiaľ nežijem z výnosov, ktoré by mi prinášal zisk zo vstupného, ktoré je mimochodom pre osoby mne blízke či známe v hodnote nula korún. Inak, ZKFMM nie je oficiálne zaregistrovaná ustanovizeň. Ani živnosť naň nemám. Je to iba svojsky vyplnený obytný priestor so zameraním na niektoré artefakty tradičnej i novodobej ľudovej kultúry. Tažšie sa o tom píše. Opakujem, že i v tomto prípade platí: Lepšie raz vidieť, ako dva razy o ňom čítať.

• Viem, že si sa doposiaľ neoženil. To preto, že by ti nedovolila žena vystrájať čosi také – mimochodom veľmi pekné, ako vidno z weboviek – či vystrájaš, pretože si tak dlho vyberal tú najkrajšiu, až už boli všetky vydaté?
Jednoznačne, presne. Je to proste tak, ako to je. No vystihla si to trefne, pani Moosová, akoby si ma poznala už roky rokúce. Alebo máš nejaké tajné zdroje informácií, z ktorých získavaš ucelený a pravdivý obraz o osobách tebou interviewovaných? Tvrdím totiž, že je lepšie byť starým mládencom, ako tri razy rozvedeným neurotikom. To by neprospelo mne, ani mojej ďalšej rodine.
 foto převzato ze stránek VUS ONDRÁŠ  http://vusondras.cz
• Tvoj záujem o folklór je naozaj veľmi vnútorný – za čo vo svojom živote by si bol ochotný ho vymeniť?
To je ťažká otázka. Asi za nič, lebo takýto podobný bartrový obchod by sa asi ani nedal uskutočniť, ako je aj pravda. To je vždy len v hypotetickej rovine. Takže možno za niečo zvláštne, keby mi v tej chvíli išlo o život, o česť, o dôstojnosť … čo ja viem.

• Takto si si svoju „prácu“ vždy predstavoval, či ti ju privodili okolnosti?
Ak narážaš na moje zaradenie do invalidity /od r. 2003/, tak to priniesol osud. Kučerovo telo sa vzoprelo, naaranžovalo autoimunitnú reakciu a dôvod odchodu do dôchodku bol na svete. Nuž a práca kustóda, majiteľa, prevádzkovateľa, inštalovača expozícií, ako aj sprievodcu po nich, mi vcelku reže, pretože je len občasná a robím ju dobrovoľne, nie pod nejakým tlakom, čiže slobodne a svojvoľne. A baví ma to už niekoľko desiatok rokov.

• Aké je či bolo najväčšie želanie tvojho života? Pravdaže ak je to priveľmi intímne, smieš si ho nechať pre seba.
Najväčšie želanie môjho života ? Zase niečo na telo. Hádam nezomrieť tak skoro, ako sa to bohužiaľ pritrafilo niektorým oveľa väčším folkloristom. Veď ešte mohli žiť, keby nie krutý osud. A tak mi stále chýbajú a zavše si zaspomínam na Jara Loebla, Sveťa Stračinu, Slávku Ondriskovú, Júliusa Šuka-Bartoša, Jara Ševčíka, Jindřicha Hovorku st., Petra Homolku, Juraja Kováča či Fera Jirkovského.
Už neuvidia novopostavený amfiteáter vo Východnej, už sa nedočkajú platieb v Eurách, už nenavštívia novokonštituované Múzeum ľudového tanca v Banskej Bystrici …

• Samozrejme je priskoro sa už teraz pýtať, ale aj tak ma zaujíma, či máš pre svoje múzeum nasledovníkov pre tú chvíľu, keď sa ti zacnie po dôchodku.
Uvažoval som už o tom. Hlavne za bezsenných nocí. Neviem síce, či po svete nebehá nejaký Tiborko Kučera, no pokračovateľa ako svojho nástupcu hľadám v kruhoch mojich priateľov. V tom zmysle sa aj pripravuje znenie mojej závete, poslednej vôle. V predmetnom testamente mienim určiť dediča a tak aj pokračovateľa tejto tradície. Verím, že sa v spomenutej písomnosti rozhodnem absolútne správne. A v tom mi pánboh pomáhaj !

• Ktorý z vystavovaných artefaktov má pre teba najväčšiu hodnotu?
Ak nemyslíš materiálnu, ale tú pocitovú, tak je to niekoľko exponátov. Napríklad drumbľa – dvojačka od majstra Františka Šeba z Levíc, ktorú som získal kúpou na základe osobného stretnutia s výrobcom, respektíve jediný kovový odznak, ktorý som získal pri návštevách Medzinárodného folkloristického festivalu v tvojej Strážnici. Mohol by som menovať i ďalšie – paličky na cimbal od kamaráta za pol deci, lyžičky na tzv. lôžkový zadarmo, husle, vyšmelené od Cigána v bufete na železničnej stanici vo Zvolene pri návrate z nejakej folklórnej akcie, červená vlajka FF Východná, ukradnutá alebo „požičaná“ ešte za socializmu z vyvaleného stĺpa – bolo by ich neúrekom. Znovu prízvukujem, treba prísť a popozerať, zahrať si na fujarke, píšťalkách, heligónke, gajdici, zvoncoch, rolničkách a čo ja viem čom ešte.

• A čo v tvojom živote vôbec?
Priateľstvo, láska, umenie, hudba, folklór etc.

 foto převzato ze stránek VUS ONDRÁŠ  http://vusondras.cz• Teraz si mi vyrazil z ruky ďalšiu pripravenú otázku: Pokiaľ viem, máš mraky kamarátov aj dobrých priateľov. Je pre teba priateľstvo dôležité? Je na prvom mieste, ako vidno, teda áno. Nuž sa ťa opýtam na čosi iné: Folklór je predovšetkým o muzike a tancoch – si takisto dobrý spevák a tanečník, ako kustód?
To by museli posúdiť iní. Skús sa ich opýtať, čo na to oni, ony. Ja som sa vždy považoval za tanečníka-amatéra, aj keď tých 19 aj pol roka tanečnej folklórnej kariéry - Detský FS Zornička, stredoškolský FS Marina /oba Zvolen/, vysokoškolský FS Technik /Bratislava/ a nakoniec armádne teleso VSPT Jánošík /Brno/ - by bolo dosť aj pre profesionála. Nebol som vyloženým sólovým tanečníkom, ale pár sólových kreácií som zvládol. Mal som však za to, že tancujúci jedinec, v mojom prípade chlap, a to sa týka i žien, by si mal nielen vedieť slovne rozkázať pred muzikou požadovanú pieseň, ktorú mu majú zahrať, ale tiež ju spevne spodobiť, čiže zanôtovať. Na druhej strane, ak si niekto myslí, že tancovať "v kroví", alebo inak povedané takzvaného zboristu, je niečo ľahké, môže si to vyskúšať. Čo sa týka postu kustóda, to ponechám na zhodnotení pani histórii.

• Ľúbiš počúvať hru na organe, však? Vieš na ňom aj hrať?
Hrať na organe neviem, ale keď mám dumku, tak mi "na chuť" občas príde Bach a jeho Toccata a fuga D mol, či ďalšie organové veci. Hrať viem na city a . . . na všeličo trochu, čiže kúsok. Urobím rozfuk na fujare, naznačím melódiu, zahrám pár pesničiek na píšťalke, či dvojačke, na heligónke používam len basové gombičky, zvonkohra sa dá tiež zvládnuť, avšak koncertovať by som s tým nemohol. Som samouk.

• Čo ťa vie najviac rozosmiať?
Český, moravský a sliezsky humor. V printových ako aj elektronických médiách. Slovenský absolútne nie.

• Čo rozsmútiť?
Smrť blízkeho človeka, heroické výkony /tým myslím i na poli kultúry/, môj neprajný osud.

• Vo svojom poďakovaní za čas, ktorý si mi teraz venoval, obdarujem ťa prekrásnymi veršami vášho básnika. Dobre?

Ján Motulko
Pôstná spoveď

Kľakám na kolená v tomto pôstnom týždni,
spovedám sa tomu, čo je miesto Pána.
Spovedám sa ja vám, drahí moji blížni.
Tu vyznáva hriechy duša rozorvaná.

Spovedám sa, že som hriešny v svojom bytí,
spovedám sa, že som dennodenne sýty...

Ty, Pane, ktorý nakŕmil si hladných
a s božím chlebom robil divy,
odpusť mi, prosím, že som sýty nad nich.
Buď môjmu blahu milostivý.

Spovedám sa: dostatok môj nemá medze.
Spovedám sa: nikdy nie som bez odedze...

Ty, Pane, ktorý vidíš všetkých nahých,
tých, ktorých zima neuživí,
odpusť mi, prosím, odev drahý.
Buď môjmu blahu milostivý.

Spovedám sa, vyznávam sa i z toho hriechu,
ďalšia moja vina: nad hlavou mám strechu...

Ty, Pane, ktorý v svete vidíš biedu,
aj bezdomovcov ich svet sivý,
prosím ťa, zbav ich toho vredu.
Buď môjmu blahu milostivý.

Kľačím na kolenách v tomto pôstnom týždni,
žobroním u Pána: ako k hriešnej žene
nakloň sa i ku mne, hriechy moje vyžni,
aj mne udeľ svoje spásne rozhrešenie.

(Zo zbierky Havrania zima)

Děkuji Ti, dobrá vílo. A nashledanou na folklorních festivalech v České republice. No a zakončím to typickým kučerovským bonmotovým pozdravem:
Kultúre zdar a 
Folklóru zvlášť!


                 
                 
                                                                    Foto: Tibor Kučera
 
                                         Foto převzato ze stránek VUS ONDRÁŠ  http://vusondras.cz

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 31. 03. 2007.