Prijať svoj kríž Albrecht Dürer z maliarov presne pochopil Krista. Namaľoval Ježiša podľa seba. Bola to revolúcia v maliarstve. Autoportrét maliara v štýle Ježiša. Všetci si Krista krstom obliekli a už ho do smrti nezložili. Tak ako si Pilát v Kréde umyl ruky a tvrdil, že jeho krv na nich nebola, keď Ježiš prijal svoj kríž, čo si pripomíname v prvom zastavení Krížovej cesty. Bola to pravda, aj nie. Kristova krv je na všetkých ľuďoch, aj tých, ktorí ho v krste neprijali. Aj tí sú povolaní hlasom jeho krvi do kráľovstva nebeského Otca. Božia krv sa vylievala za odpustenie všetkých hriechov. Pilát mal obavy. Spravodlivý človek, nechce mať ani dnes na rukách krv nevinného človeka. Čo ho však ospravedlní v Božích očiach, je viera, nie činy. Viera ospravedlní aj vrahov. Aj Krista odsúdili na smrť. Časy sa naplnili. Potil sa krvou, keď videl, ako jeho telo premenené na chlieb a víno, bude rásť rok čo rok zo zeme, aby napojilo smädných pútnikov tisícročiami. Tých, ktorí všetci putujú do vlasti, kde kraľuje ako Boh - Otec. Už pri narodení Krista došlo k premeneniu svetla do tela. Ak sa pozrel niekedy do tmy, jeho mama Mária ho z nej vyviedla za ruky. Lebo Ježiš je svetlo sveta a tmy okolo neho niet. Lenže ako inak by vedelo svetlo, čo je tma, keby ho nezavreli do hlinenej nádoby ľudského tela? Tmy na svete niet. Sú len uzavreté nádoby tiel. Preto je lepšie rozbiť nádobu, aby do jej vnútra vstúpil lúč svetla, akoby mala ležať na veky v čase zabudnutia. Tak je odvtedy, kedy Boh vyhnal Adama a Evu z Edómu, z raja večnosti a začal sa rátať čas. To je skutočné vyhnanie z raja. Vtedy, keď sa neustále prítomnosť mení na minulosť ako keď v presýpacích hodinách miznú zrnká piesku. Budúcnosť pozná len Boh. Jeho odraz v troch podobách - Otec a Syn a Duch. V Kristovi sa pozeral do Synovho zrkadla. V ňom Boha odsúdili. Vtedy krehká Miriam žiadala svojho milého veliteľa stráži Lodbroga, aby Ježiša oslobodil. A on jej povedal: "Ako môžem zachrániť Boha? Veď Boh je nesmrteľný. Ak ho dnes ukrižujú na Golgote, vo večnosti sa jeho nesmrteľnosť nezmenší ani o vlások." Lodbrog mal pravdu. A jeho autor Jack London, ktorý túto udalosť opísal v románe Tulák po hviezdach chcel vytvoriť svoje vrcholné dielo. Román Kristus napísaný v prvej osobe jednotného čísla. Nepodarilo sa mu to. Čo iné môže byť cieľom umenia, ak nie snaha pochopiť Boha? Obliecť si jeho ducha? Krstom si ho obliekli všetci veriaci. Neveriaci si boží odev na sebe uvedomia každým svojim dobrým skutkom v srdci. Všetci sú jeho. Z dlane nám bude vyhľadávať hlas vlastnej krvi. Ako ho počúvali v toku času vo svedomí. Lebo on je ten, ktorý je. Hlas z horiaceho kra odpovedajúci chlapcovi vytiahnutému v košíku z vody. Je aj hlas volajúceho na púšti, ktorý žiadal, aby sa vyrovnali chodníky Pánovi. Bol tu už pred svojim zjavením medzi ľuďmi. Potom dokončil prácu na svojom zrkadle, v akom ho vidia na zemi v podobe Syna. Preto ho ukrižovali. Súdili človeka, aby v skutočnosti oslávili Ducha. Ochotne prijal Pilátov výrok smrti, aby od všetkých duší odstránil výrok večného zatratenia. Aj od tých, ktoré tu už boli. Až po tú prvú pod slnkom, ktorú stvoril v podobe Adama, Adama Ha - Rišon, Adama - Prvého Človeka. A ako sa hriech rozlial na všetkých ľudí hriechom Adama a Evy, tak sa Kristovou smrťou na všetkých ľudí bez rozdielu vylialo milosrdenstvo vzkriesenia. Ale čas jeho smrťou nezanikol. Čas zostal. Bráni tvorom s Božou dušou a ľudským telom vidieť prítomnosť. Ani jeden z nás skutočnú prítomnosť neprežije. Každý náš pohyb, či pasívne spočívanie je minulosťou. A čaká nás len budúcnosť. Tá istá, aká čakala na Krista - smrť. Nič iné. V nej sú si všetci rovní, v ničom inom, čo sa týka ľudských pravidiel. Bič a tŕňová koruna. Preto sú mnohí neveriaci ospravedlnení z viery, ktorú nikdy nepoznali a dosiahli kráľovstvo Otca rovnako, ako mnohí veriaci doň nemôžu vojsť bez toho, aby si skutočne neobliekli Božie telo. Prijať každodenný kríž
Svätý Štefan ako prvý ukázal, že bez trpkého slova treba vziať na ramená svoj kríž. A žiadal Krista ako Otca - "Nezapočítaj im tento hriech!" Zatiaľ ruky vrahov na jeho hlavu posielali smrtiace kamene. Tak to je. Keby nehovorili pravdu proroci, kričali by ju kamene. Čo je pre Boha nemožné? A predsa sa mu mnohí vysmievali, že zobral ľudský kríž na seba. Keď je Kráľom slávy, prečo splácal ľudské dlhy a hľadal v raji, čo človek stratil - "hriech človeka biedneho"? Musí sa mu niekto smiať? Ako inak by mnohí Boha pochopili, keby ho predtým neodvrhli? Neutopili v mori horkých slín? Kríž je zhotovený z dvoch brvien. A človeka ovláda dobrota i zloba. Ani jeden z ľudského pokolenia nemá kríž len z jedného brvna. Takí sme - dobrí a zlí, keď sa plazíme v prachu a hryzieme zem. Podobní najnižšiemu stvoreniu - hadovi. Diabol vie, že Boh existuje. Bol to anjel. A anjel dobrý. Ale padol. No Kristus naplnil dejiny spásy. To, čo chceli vidieť mnohí, ale nevideli. Šalamún v svojom bohatstve, i Dávid v svojom požehnaní. A Abrahám s lonom plným miliónov hviezd nových národov. K nemu sa hlásil po Adamovi, ale povolávať prišiel všetkých Kainov. Ábel bol už v Božom náručí, kým jeho vrah trpel. Pre takých vzal kríž sveta na ramená, aby ho obťažili všetky hriechy ľudstva. Oťaželi mu ruky, veď na Boha po tisícročia zvaľujú ľudia svoje viny. On ich unesie, nech ich bude ešte viac ako hviezd na oblohe, či vlasov na ľudskej hlave. Nie sedem, ale viac ako sedemdesiat sedem krát nám odpustí, toľko má sily, veď je náš Otec, na to nás stvoril v tele Syna. Kto z nás Boha nemiluje, toho on miluje rovnako ako toho, čo Ježiša ľúbi. Vie, že aj tí, ktorí tvrdia, že Boha milujú, ho mnohí nenávidia, keď nemilujú svojho blížneho ako brata. Veď ako by mohli milovať Boha, ktorého nevidia, keď nemilujú brata, ktorého vidia? Taká je zradná nádoba z blata, do ktorej ukryl pri stvorení sveta kus zo svojho srdca v podobe duše. A preto raz vzal na svoje plecia kríž obťažený hriechmi ľudstva, aby ich posvätil a poľahčil všetky ďalšie životné kríže človeka. Je to mimoriadne zložité pochopiť, že nám už odpustil to, čo ešte len urobíme? Ba, že za naše budúce hriechy už urobil pokánie pred Bohom? Oslobodení sme len z viery, nie zo skutkov. Nakoniec, ako by sme si my dokázali odpustiť svoje zlé skutky, ak by nám ich predtým neodpustil už on? Nemyslíme si, že nám náš život už odžil vo večnosti. To nie. Musíme si sami uvedomiť zmenu blata na našej nesmrteľnej duši, ktorá sa v čase na Zemi neustále mení. Aj my môžeme nad časom zvíťaziť. Boh sa nehrá s nami na skrývačku, my to už mnohí vieme, už sme tú radosť pocítili v srdci. Mali sme fyzický pocit úľavy zloženia nášho bremena kríža z ramien. V láske. Čo je to také ťažké pochopiť? Dával sa nám celý, aby sme z lásky prijali kríž utrpenia a niesli ho s ochotným srdcom ako pokánie za naše vlastné hriechy. Za tie, za ktoré už Kristus svoj kríž odniesol, čo si pripomíname v druhom zastavení Krížovej cesty, keď vzal svoj kríž obťažený našimi hriechmi. A počuje nás, špekulantov, že repceme. Na čo vraj máme niesť svoje hriechy, keď ich za nás odniesol už on? Na čo sme sa potom narodili? Každý z nás prišiel na svet v rúchu pútnika a s božím telom na sebe. Preto mu pomáhame svojim životom niesť kríž, ktorý on za nás už odniesol. Bol poriadne ťažký, mnoho sme zhrešili a ešte zhrešíme. Všetko to vidí. Preto mu nasadili na hlavu tŕňovú korunu a krvou sa za nás potil. Sme prúdom hliny, ktorá sa mení na zlato. Na zlato nášho srdca, čo sa blyští láskou. Vezmime kríž a nasledujme Boha. Kto by tak neurobil, nie je Krista hoden. Ale aj tak krížu života neunikne. Pokračování 07. 03. 2007 |