Milan Markovič: Zvieratká po mojom boku (2)

Rubrika: Literatura – Fejetony

             


Úsilie niektorých ľudí po originalite naozaj často nepozná hranice. Stačí si len pospomínať, čo všetko vedia podaktorí vybaliť po príchode k oslávencovi, aby si svojrázne uctili napríklad jeho narodeniny. A čím okrúhlejšie, tým je originalita vrchovatejšia. Mám napríklad hrnček na čaj, ktorý má ucho vnútri. Dlho som sa nevedel zbaviť priam výstavného kusa predchodcu ruského PC – počítadla zvaného sčot, ktorý – obávam sa – ešte stále kdesi na Východe frčí v úlohe kalkulačky a hádam aj registračnej pokladne. Ale všetky pokusy zneistiť ma boli prekonané, keď sa mi jedného dňa v náručí ocitlo šteňa.

Nepamätám sa, že by som niekedy mal psov nejak zvlášť v obľube. Žijú totiž akosi mimo zákon, neuznávajú spoločenské normy, človek neznalý sa s nimi nedohovorí a ich brechot som nikdy nepokladal za vľúdny príhovor. Ten najmenší problém som pociťoval, keď taký psisko v mojej tesnej blízkosti zdvihol niektorú zo svojich zadných nôh. Zlomyseľne som si často želal, aby zdvihol obe súčasne, lenže – roztržití sú zrejme iba ľudia.

Moju nedôveru ku psom dovŕšila príhoda, so susedovým nesympatickým psom nevystopovateľnej rasy, ktorý mi bez zjavnej príčiny natrhol zánovné tesilové nohavice, pričom trápne bolo, že som ich mal práve oblečené. No a naraz som sa stal vlastníkom či spoločníkom, spoluobčanom jedného z nich. Bol to bígl – krásny, trojfarebný, no na zjedenie, povedali by na Záhorí. Samozrejme, každé mláďa je sympatické, ani na dieťa v plienkach nikto nepovie, že je to budúci vagabund.

Vedel som, že je potrebné dokonale rozlíšiť psa od pána, takže je potrebný výcvik. Ťažko povedať, kto koho cvičil, kto koho viedol na vôdzke. Dodnes tvrdím, že ten pes poslúcha na slovo. Väčšinou ale zamlčím, že až na štvrté-piate. V dôsledku toho som zažil, že pri prechádzke okolo staveniska sa v nestráženej chvíli celý obalil maltou, že na zájazde v Česku som mu príliš neskoro vytrhol z papule sliepku, ktorej majiteľ sa na to pozeral z okna a že na Donovaloch som nestihol varovať učiteľku, ktorá svojim vzorným žiakom dovolila „pohladkať psíka pána Markoviča“, ktorý sa tesne predtým stihol vyváľať v ovčích výkaloch. Teda, ten pes, aby bolo jasno.

Pes do bytu? Len cez moju mŕtvolu! – zastrájala sa manželka, ktorú dnes veľmi často pristihnem, ako kľačí pri pelechu toho chlpáča a čosi si spolu šepocú.
Postupom rokov sa tú potvoru podarilo akomak počlovečiť a dnes už je menej tých chvíľ, keď sa ho chystám zahlušiť. Naopak, mám len jedno želanie: ak existuje nejaký život po živote, chcel by som v ňom byť svojím psom.

www.markovic.sk

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 12. 02. 2009.