Človeka poznáš po reči

Dávnejšie som si všimol, že veta je vlastne najspoľahlivejším poznávacím znamením. Je totiž veľmi dôležité, ČO a AKO človek povie; no a slovo, púhe slovo na to nestačí. Viem, existujú aj silné, mimoriadne silné slová, ale väčšinou je to v celkovom kontexte málo.
Nie nadarmo sa hovorí, že vtáka poznáš po perí a človeka po reči. Je síce pravda, že aj šaty robia človeka, lenže mohol by vám niekto povedzme na sídlišti Antala Staška len tak v trenírkach recitovať tie najkrajšie vety z Ovídia, bol by to asi trapas. Ak má vôbec význam recitovať na sídlišti Antala Staška Ovídia. Ale v tmavomodrom dvojradovom obleku to predsa len pôsobí ináč. Aspoň z diaľky vyzeráte ako solídny, slušný a hádam aj vzdelaný človek. Lenže žiadny odev nepomôže, keď treba prehovoriť.
Nikdy nezabudnem na príhodu z čias môjho učiteľovania na Záhorí, kam som dennodenne cestoval. Raz som tiež tak vystúpil z vlaku, prestúpil do autobusu a sadol si oproti dievčaťu, ktoré ma upútalo svojím zovňajškom, príjemným a sympatickým zjavom. Než som však stihol dosnívať na tému „aké je to Slovensko krásne,“ pristúpilo ďalšie dievča, ktoré moja susedka privítala vetou „Ná, kdes´ byua, Terezo, ty .....“ – a pridala ešte jedno slovo, ktoré neodcitujem aj keď chápem, že moja popularita tým rapídne klesne, lebo vulgaritky dnes letia.
Ináč – až na to nárečie – bola tá veta gramaticky správna, intonačne bezchybná, aj adekvátnu dynamiku mala, a predsa... doteraz vlastne neverím tomu, že patrila tam, odkiaľ vyšla.
Isteže, každý z nás má niekedy deň, keď mu to nejde a ani s výrečnosťou to nie je v poriadku. Netreba predsa hovoriť za každú cenu. Lenže v takom prípade je hádam vhodnejšie obliecť si tmavomodrý dvojradový oblek a ukazovať sa ľuďom len z diaľky.

www.markovic.sk