Milan Markovič: Nie je súhlas ako súhlas / Znova som objavil vlak

Rubrika: Literatura – Fejetony

             


Nie je súhlas ako súhlas

Keď dievča povie v skromnosti „nie“, želá si, aby sa to chápalo ako „áno“. To vraj kedysi povedal William Shakespeare a asi mal na to dôvod, alebo dostačujúce skúsenosti. Alebo oboje. Každopádne je dobré poznať rozdiel medzi týmito dvoma vyjadreniami. Poviete si – nič ľahšie, veď áno a nie vie v rozličných obmenách použiť každý aj v zahraničí.
Skoro si viem predstaviť, ako počítate, koľkými jazykmi by ste to zvládli. Oui, da, yes, ja, si, nezabudnúť na menej známe igen, no a v tiesni navrhujem uznať aj slovenské hej, nó a uhm. A to ešte ostáva v rezerve – keby nezabralo nič iné – jednoduché prikývnutie. Pravda, ak nie ste práve v Bulharsku.
Stalo sa to asi pred tridsiatimi rokmi, ale odvtedy sa tam v tomto zmysle asi nič nezmenilo. Dávno pred cestou k moru ma známi upozorňovali, že keď chcem v Bulharsku vyjadriť súhlas, musím zavrtieť hlavou ako pri našom nie. Márne. Hneď v prvý deň pobytu v kempingu blízko tureckých hraníc došlo k nedorozumeniu so staršou domorodkou, podľa profilu očividne tureckého pôvodu. Z vysokého múrika, kam by ona asi nedočiahla, spadlo na zem hniezdo akýchsi vtákov. Ruštinou zdokonalenou posunkami naznačujem: Hádam to teda vyložíme naspäť hore, nie, babka? Lenže ona zavrtela hlavou. Dobre, tak ešte raz: Toto tu – akože hniezdo – ja vezmem, dvihnem a položím hore, dobre? – ukazujem už názornejšie. A starká zase len hlavou zľava doprava a späť. A usmieva sa, baba jedna.
To som už bol vedľa. Si ty nejaká čudná starenka, uvažujem, ktovie, či tie hniezda aj sama nezhadzuješ! Ale nepovedal som nič, pretože turecké nájazdy mám z literatúry v živej pamäti.
Ukončil to až prizerajúci sa občan NDR, ktorý podišiel, vyložil to hniezdo kam patrí a sadol späť do trabanta.
V tom momente mi svitlo. Lenže starenka mi už nevenovala pozornosť. Ani som sa jej nečudoval. S človekom, ktorý vlezie do cudzej krajiny a nepozná rozdiel medzi áno a nie, naozaj nehodno konverzovať.

Treba poznamenať, že móde nepodlieha len ošatenie. Ako sezónny či istým časom obmedzený dobový úkaz postihuje móda aj iné zvyky a návyky ľudí v istom čase a určitom priestore. Najčastejšie to tuším badať v jazyku, v spôsobe a prostriedkoch vyjadrovania.
Ale pravdaže aj v účesoch a dokonca aj v držaní tela, no a povedzme aj v stravovaní sa, v uprednostňovaní trebárs módneho nápoja či dopravného prostriedku.

To posledné mi zišlo na um, lebo som si spomenul, že kým nebolo u nás toľko áut, jazdili ľudia na väčšie vzdialenosti autobusom či vlakom. Ani so mnou to nebolo inak: každé prázdniny sme sadli do vlaku a odviezli sa k starej mame do Prešova. Kdeže vtedy auto! Lenže postupne pribúdali a naraz som musel skonštatovať, že už som sa roky neviezol vlakom a že dokonca ani poriadne neviem, kade sa ide na železničnú stanicu. Ale nadišiel ten čas.

Znova som objavil vlak

Znova som objavil vlak. Diaľnica nespĺňa moje predstavy o pohodlnej a bezpečnej ceste za cieľom. V aute som síce pánom svojho času, ale aj zodpovedný za bezpečnosť svoju i tých, ktorých prípadne veziem. S celým nákladom sa síce doveziem síce až do hotela, ale riskujem poruchu, nehodu, platím navyše za parkovanie a tŕpnem, či mi auto neukradnú alebo nevykradnú.

Je pravda, že v aute má človek súkromie. Vo vlaku som vystavený na milosť a nemilosť tých, čo radi nadväzujú kontakty a zoznamujú sa. Predovšetkým muži so ženami, samozrejme. Sú medzi nimi vyslovení experti, nejde o začiatočníkov z mestskej hromadnej dopravy, čo ani poriadne nestačia naznačiť dáme, odkiaľže sa asi poznajú a sú na konečnej. Ostatne, tých dvadsať korún sa ešte dá oželieť. Lenže keď taký vlakový zoznamovač vrazí do svojho podnikania príplatok za miestenku, ten už má v talóne iné vety ako „Vy nie ste ako iné ženy,“ alebo „Moja manželka mi nerozumie...“ Ten už ide v tuneli naisto!
Nejde však vždy len o takýchto modrofúzov ani výlučne o intimity. Stačí, keď treba odolávať nájazdom spolucestujúcich, čo si o mne ktovie prečo myslia, že rozumiem politike. Samozrejme, dá sa odísť na chodbu, postáť pri okne, alebo sa tváriť, že spím. Toto však nemám doriešené. Ak sa mi aj podarí oprieť tak, že mi neodkväcne hlava a nepoobíjam si ju o všetky priľahlé a protiľahlé steny, určite sa mi po chvíli otvoria ústa, čo mi – ako som si overil – nepridáva na príťažlivosti a chodia sa na mňa pozerať až z lokomotívy.

Napriek tomu skladám ódu na vlak. Medzi plusmi a mínusmi napokon prevážil fakt, že už netreba vyberať sadze z očí. A tiež som ešte nikdy nespozoroval, že by nás niekedy s posmešným trúbením a len tak, bez smerovky, predbehol iný vlak. 

www.markovic.sk

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 16. 04. 2009.

Pozitivní noviny jsou neziskové internetové médium, které v letech 2004–2012 připravovala ve svém volném čase skupina nadšenců pod vedením Pavla Loužeckého. Všichni autoři a dopisovatelé do Pozitivních novin přispívali bezplatně, ze své vlastní svobodné vůle. Ačkoli od roku 2012 nové články nevychází, Pozitivní noviny i nadále fungují jako skutečná oáza pohody a optimismu na síti pro všechny čtenáře, kteří potřebují pravidelný zdroj k čerpání životní energie, inspirace, nápadů, zábavy, moudrých myšlenek a informací všeho druhu.