Peter Závacký: Ondrej Suchý ako ho nepoznáme

Rubrika: Publicistika – Rozhovory

Predstavovať Ondřeje Suchého (1945), osobnosť českej umeleckej scény, na stránkach našich Pozitívnych novín je asi rovnaké ako nosenie známeho bratislavského humoristického mesačníka Kocúrkovo do slovenského parlamentu. Napísal, publikoval, moderoval, nahovoril a nakreslil už toho toľko, že je dostatočne zapísaný v povedomí českej kultúrnej verejnosti. Rodený Plzenčan, dlhé roky Pražák, žije v ostatných rokoch na českom vidieku v Semanovicích (pri Kokoříne). Plný života a tvorivého elánu oslávil už svoje 65. narodeniny a čo je hlavné, stále nestráca zmysel pre humor.

Všestranný umelec, spisovateľ (vzácne profily a menej známe podoby a osudy zo života slávnych ľudí najmä českého filmu, divadla a hudby), publicista (eseje o umelcoch z Čiech, Slovenská, Ruska a vzdialeného zahraničia), novinár (zápisky zo stretnutí so známymi českými a zahraničnými osobnosťami) ilustrátor (svojich kníh, z novín a časopisov (Sedmička, Opravdové noviny) redaktor rozhlasu (aj zahraničné vysielanie Českého rozhlasu) a moderátor televízie (Kavárnička dříve narozených), či programu so známymi osobnosťami - Nostalgického múzea v Šemanovicích, či autorských pohľadníc s karikatúrami, je dobré známy čitateľom, rozhlasovým poslucháčov a televíznym divákom od Moravy po Vltavu, či od Hodonína až po Aš...

Nie všetci však vedia, že je aj neprehliadnuteľný výtvarník a majster výtvarnej humornej skratky zvanej karikatúra, zvlášť excelentný a originálny autor obľúbeného no náročného kariportrétu.  

V sedemdesiatych rokoch patril aj ku kmeňovým spolupracovníkom známeho humoristického týždenníka Dikobraz (vychádzal v rokoch 1945-90). Premiéru si odbil ešte v roku 1971, v silvestrovskom čísle, a tou prvou tvárou bol známy herec-komik Lubomír Lipský. Po ňom nasledovala Molavcová a za ňou každý mesiac ďalšia a ďalšia tvár českej populárnej osobnosti...

Svoj vrodený výtvarný talent a kresliarske základy si vycepoval vo svojich umeleckých začiatkoch ešte ako truhlársky učeň (vždy chcel vedieť kresliť ako jeho brácha, vtedy už grafik) a neskôr ako reklamný grafik. Jeho akurátna, čistá a istá úsporná obrysová kresba bez šrafovania, definujúca už len náznakom nádychom absolútnu podobizeň portrétovaného, zmyselná irónia pohľadu a precítenie nevšedného portrétneho majstrovstva mu umožňuje vytvárať groteskné a súčasne aj umelecký presvedčivé podoby portrétovaných. Za takmer pol storočia, čo ich kreslí, vytvoril vzácnu kroniku tvári známych i menej známych osobností českej umeleckej histórie - od Buriana, Beka, Libíčka, Hermanovú, Horníčka, Dvořáka až po po Adolfa Borna. Obohatil nimi aj svoje knihy a eseje, viaceré známe aj z publikovania práve na stránke Pozitívnych novín).

Dnes je už jeho portrétová karikatúra dielo uzavreté aj keď je iba drobný výsek z jeho priznanej umeleckej tvorby, ktorú obohatila a tvorí jej dominantný podiel. Pri konečnej úprave ilustračnej a výtvarnej podobe jeho písaného slova a finálneho grafického designu (knižného, novinového  a časopiseckého).
 
•• Sám sa považuje v prvom rade za novinára a všetky ostatné aktivity možno nazvať ako zaujímavé úspešné experimenty...

Majster Ondřej, mladší brat známeho divadelníka Jiřího, prijal rád moju ponuku na krátky „blitz“ rozhovor o kreslení a karikatúre a o tom ako sa rodili jeho známe a vysoko cenené portrétové karikatúry známych osobností:

•• Prezraďte nám, ako ste sa vlastne ako novinár dostali ku kresleniu? Čo bolo skôr - kreslenie alebo písanie?

Kreslil jsem rád už od malička a mým prvním vzorem byl můj starší sourozenec Jiří.

•• A akou cestou ste sa dostali až k náročnej portrétovej karikatúre?

Někdy v roce 1962, to mně bylo 17 let, jsem zkusil nakreslit Jiřího Šlitra a docela mi to šlo. Pak mi šel také Karel Štědrý.

•• Prvého ste teda nekarikovali staršieho bráchu? Na truc, že je starší?

Ten mi šel nejhůř a povedl se mi až napotřetí, někdy na přelomu 70.-80.let.

•• Čím je pre vás portrétová karikatúra?
 
Dnes už jen milou vzpomínkou.
 
•• Aké miesto v hierarchii vašich umeleckých aktivít a úspechoch patrí dnes karikatúre?
 
Dnes už je jen a jen milou vzpomínkou.

•• Mali ste vtedy aj svoj chlapčenský umelecký vzor, keď ste s karikatúrou začínali?

Ano, byl to Adolf Hoffmeister (výtvarník, pedagóg a diplomat, pozn. red.).

•• Prečo ste si vybrali z kresleného humoru práve to najťažšie - portrétovú karikatúru?

Spolupracoval jsem od roku 1971 s humoristickým časopisem Dikobraz a šéfredaktor Jaroslav Beš t a mi jednou nabídl, abych pro ně dělal seriálek Komik na tento měsíc a později pak Otázka pro… s karikaturami. Poprvé jsem měl možnost se představit jako karikaturista v jeho silvestrovském čísle. Moje první karikatura, kterou mi otiskli v časopise, byl Lubomír Lipský... v masce dědy Potůčka anebo školníka Herdy tehdy oblíbené postavičky z televizní Vlaštovky, tak to už si nevzpomenu… Tehdy jsem spojil novinařinu s kreslením karikatur. „Vyučil“ jsem se tedy karikaturistem v Dikobrazu. Netrvalo dlouho a tentokrát jsem dostal „zakázku“ od divadelních novin Scéna. Prý abych udělal anketu s karikaturami komediálních herců, Menšíka, Beka, Dvořáka, Libíčka a dalších...

•• Kreslíte alebo ste kreslili karikatúry aj „face to face“?
 
Ne, nikdy.

•• Máte svoju obľúbenú tvár, ktorú ste kreslili najradšej?
 
Asi to byl ten Jiří Šlitr, protože byl nejlehčí…
 
•• Na ktorú svoju portrétovú karikatúru ste asi najviac pyšný?
 
Na karikaturu Jana Wericha. Tu první. Další už se mi moc nedařily.

•• A ktorú tvár by ste ešte chceli nakresliť?

Před několika lety jsem si cvičně, jen tak pro sebe a tužkou, zkusil nakreslit tvář dirigenta Libora Peška. Když jsem se ujistil, že bych ještě stále uměl karikatury kreslit, spokojeně jsem tu tužku opět odložil.

•• Ktorí známy majstri portrétovej karikatúry sú práve tá vaša krvná skupina?

Ti ze starší generace – Hoffmeister (1902-1973), Bidlo (1895-1945)…
 
•• Videli vaše karikatúry aj diváci na Slovensku?

Měl jsem tam také ještě v roce 2003 výstavu výběru svých starších karikatur, na 1. divadelním festivalu "To najlepšie z českého humoru".

•• Chodíte často na Slovensko?

Na Slovensko bohužel nejezdím, přestože tam mám řadu přátel a známých například Romana Fédera a jeho kapelu Funny Fellows se Zuzkou Haasovou...

•• Možno si spomeniete kedy asi a kde ste boli naposledy na Slovensku?

Naposled jsem tam byl v Pezinku jako host na Hot Dance Duel 2007. Pak jsem byl několikrát v Bratislavě, naposled někdy koncem 70. let na Bratislavské lýře. Líbilo se mi tam i tam, i když jsem bohužel obě tato města poznal pouze v noční tmě....

•• Aké je vaše životné a umelecké krédo?
 
Krédo snad ani žádné nemám… ale líbí se mi věta: Všechno je jinak.

•• Máte ešte čas popri svojich umeleckých aktivitách aj na nejaké hobby? Ak áno, prezraďte nám, aké to je?

Píšu knížky o hercích a zpěvácích doby minulé – to je moje jediné a největší hobby.

•• Ako najradšej relaxujete? Ako si sám viete najlepšie oddýchnuť?
 
Když píšu knížky o hercích a zpěvácích doby minulé.

•• Nikde som sa nestretol ani s jednou vašou farebnou portrétovou karikatúrou. Ani ste ich nekreslili?

Barevné karikatury jsem až na 2-3 výjimky nikdy nedělal.

•• Potešili ste svojich fanúšikov a "priateľov" aj svojou úsmevnou, či komickou podobizňou - autokarikatúrou?

Sebe jsem nakreslil jenom pro Dikobraz někdy v roce 1974, ale jinak a jindy už ne.

•• Prečo ste tak skoro odložil do šuplíku svoje pero karikaturistu?

Od začátku devadesátých let jsem téměř přestal kreslit. Způsobil to jednak nezájem novin o kreslené vtipy a karikatury "mého" jednoduššího stylu, ale také skutečnost, že jsem nastoupil do Českého rozhlasu, redakce zábavy, a vedle psaní knížek jsem se začal věnovat už převážně vytváření zábavných pořadů - jednak z vlastního a rozhlasového archívu - pořad se jmenoval Padesátník - a pak natáčení své "talk show", jak je dnes v módě říkat -  Nostalgické muzeum zábavy - kterou mám na vlnách ČRo 2-Praha už od roku 1997 dodnes. Pravda, už nejsem tak hbitý, abych ji mohl dělat každý týden, ale jsem spokojen i s frekvencí 1 x měsíčně...

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 22. 02. 2011.