Aj východoslovenská metropola Košice, ako každé iné mesto, sa môže pochváliť mnohými významnými osobnosťami zo sveta umenia. Patrí k ním aj akad. sochár Arpád Račko (1930), národný umelec, ktorý patrí nielen k najvýznamnejším umeleckým osobnostiam východoslovenského regiónu ale i Slovenska.

Jeho priestranný ateliér, v tichej uličke, v starom meste (ako súčasť rodinného domu a svojpomocne postavenom), je aj skromnou - ale vzácnou galériou originálov jeho portrétov, kde dominuje aj najslávnejší z nich - Abebe Bikilu, slávneho Etiópčana víťaza OH 1960 v maratóne. A jeho socha Posla mieru - “maratónca”, v meste na námestí Maratónu mieru, je dnes už neodmysliteľným symbolom a najznámejšou dominantou mesta, v ktorom žije a tvorí už viac ako polstoročie. Nielen najlepší svetoví maratónci, ktorí každoročne zavítajú do Košíc na slávny Medzinárodný maratón mieru, najstarší v Európe (a druhý najstarší vo svete), ale aj turisti pri návšteve mesta, sa vždy so záujmom pristavia a aj odfotia, pri jeho soche „naháča“, ako ho dnes mladí Košičania premenovali...

V lete oslávi Majster Račko už svoje 82. narodeniny, tradične pri hline, na stojane, kde sa rodia jeho nové sochárske nápady, ktorým vdychuje život, pretvorením do trojrozmerných podôb... Otec sochára Andrej bol staviteľ mlynov, tak videl aj Arpáda, ako raz preberie po ňom jeho remeslo. No život rozhodol inakšie - v rodine " staviteľ" absentuje, no vyrástol vynikajúci "sochár".

Mal som to šťastie viackrát navštíviť ateliér majstra Račka, vidieť jeho dielo, ako sa rodí a vzniká, ale i porozprávať sa s ním o krásnom ale náročnom sochárskom remesle, o maľovaní a o živote. Niekoľko odpovedí tejto slovenskej sochárskej osobnosti vám rád ponúkam:

Ako sa zrodil váš košický Posol mieru?
Po návrate z pražskej akadémie do Košíc som dostal ponuku na vytvorenie symbolu tunajšieho maratónu mieru. Bolo to na podnet Vojtecha Bukovského. Mal som vytvoriť monument - postavu muža v bežeckom pohybe, anatomicky dokonalú, v nadživotnej veľkosti. Dokončil som ju v roku 1959. Modelom mi bol bývalý gymnasta Eugen Pastor, neskôr tiež aj maratónec. Odvtedy už iba každý rok dopĺňam na podstavec sochy bronzové písmená mien tých najlepších maratóncov, ktorí zavítali v októbri do Košíc na náš svetoznámy MMM...

A portrét Etiópčana Abebe Bikilu o rok neskôr?
Bola to moja sochárska i ľudská pocta Abebe. Slávny maratónec bol môj rovesník, ktorý rok predtým vyhral rímsku olympiádu. Neskôr zvíťazil v roku 1964 aj v Tokiu. Keď po víťazstve v Ríme prišiel o rok neskôr aj k nám do Košíc, a maratón vyhral, zavítal aj do môjho ateliéru... Keď zbadal svoj portrét, vtedy ešte iba v hline, priam neveril, že vidí svoju podobu...A portrét som urobil iba podľa vtedy skromne dostupných dobových fotografií... Na mieste sme dotiahli zopár drobných detailov a socha bola na svete. Aj sme sa spriatelili. Dnes je socha vo Východoslovenskom múzeu, ale aj v mojom ateliéri. Po jeho tragickej smrti som chcel poslať bustu na jeho hrob. Odpoveď na svoju ponuku som však od roku 1963 z Etiópie doteraz nedostal.

A bronzová plastika erbu mesta Košice - prvý trojrozmerný erb v Európe?
Jej vznik iniciovala mestská nadácia, ktorá vznikla na podpora vzniku nových umelec kých diel, rekonštrukcií a údržby kultúrnych a historických pamiatok, vypísala výberové konanie na bronzovú plastiky košického erbu, jeho štvrtú a definitívnu podobu, akú udelil mestu v roku 1502 kráľ Vladislav II. Uspel som vo výberom konaní a tak vzniklo dielo na ktoré som dnes už aj pyšný. Trojrozmerná plastika má podobu heraldického erbu mesta a znázorňuje anjela so štítom, prilbou, klenotom a prikrývadlami. Plastika, umiestnená na mramorovom podstavci z libereckej žuly, zdobia aj tri reliéfy vývojových fáz erbu z rokov 1369, 1423 a 1453.

Priezvisko Račko bolo a je v košickom telefónnom zozname len ojedinelé.
Moji prapredkovia pochádzali z Liptova, z dediny, ktorá po prenasledovaní evanjelikov na Slovensku odišla celá, aj so svojim farárom, na dolnú zem v Bekecsabe, kde osídľovali Turkami vyľudnené územie. Vtedy tam tvorili obyvateľstvo takmer iba Slováci a hovorili peknou liptovskou slovenčinou. Po niekoľkých generáciách sa opäť vrátili do zeme svojich predkov na Slovensko. Tak ako aj pri mojom narodení....V zahraničí... Aj keď moji rodičia žili na Slovensku, mamičku, keď som o niečo skôr ohlásil na ten svet, to zastihlo práve na ceste vlakom z Parchovian dodo Bekecsaby v Maďarsku...

V rodine "mlynára" teda vyrástol sochár. Ako?
Keď mi na základnej škole mu hrozilo takmer prepadnutie z kreslenia, mamička urobila moju staršiu sestru Irenku mojou učiteľkou kreslenia. A tak sme spolu pokreslili všetky papiere v dome a snáď aj prebudili môj skrytý výtvarný talent. Obľúbil som si ceruzu a papier. Na gymnáziu som už začal navštevovať výtvarný krúžok Júliusa Bukovinského. Ten si všimol moje lepšie priestorové videnie a tak mi odporučil venovať sa soche u sochára Jána Mathého. To už som dokázal v škole pod lavicou vystrúhať z bielej kriedy na písanie celkom slušné miniatúry. Takto sochársky vyzbrojený som sa dostal do Prahy na AVU.
Otec sa s tým len ťažko zmieroval. Nebol ani v Prahe na mojich promóciách. Iba mamička Mária. A bola na mňa pyšná.

A v rodine Apáda Račka vyrástol sochár, alebo naopak mlynár?
Mám dvoch synov, mlyn z nich nikto nepostaví, ani nespustí, jeden je akademicky vzdelaný výtvarník a druhý aj keď sa venoval atletike, a vyštudoval aj telesnú výchovu, sa popritom ako výtvarník nestratil... Iba dal prednosť športovému talentu, skoku do výšky, na rozdiel odo mňa, keď aj ja som ako dorastenec dosiahol slušné atletické úspechy. Bol som aj majstrom kraja v skoku do výšky...

Aj napriek tomu, že od vášho pražského štúdia už pretieklo Vltavou i Hornádom veľa vody, nezabudnete nikdy nespomenúť ani meno vášho profesora Laudu. Prečo?
Pána profesora Laudu si vážim nielen ako profesora a vynikajúceho sochára, ale mám naňho aj vzácne spomienky ako na človeka. Takým portrétistom som vždy chcel byť aj ja...To neboli iba podoby tváre formované rukami sochára, to boli srdcom pohladené a precítene všetky žilky na tvári, ktorú si zvolil na spodobnenie. Aj takto umocňoval svoju intelektuálnu výpoveď o človekovi ... Vystihovali nielen podobu človeka, jeho náladu, ale i celé jeho vnútro a citový svet. Naučil ma nielen láske k prírode, láske k hmote, ale aj k láske k človekovi, ktorému chcem vdýchnuť jeho srdcom videnú priestorovú podobu. Veľmi som si vážil že som mohol zostať, vďaka ukončeniu štúdia s vyznamenaním, ešte Čestný rok na v ateliéroch AVU, zdokonaľovať a konzultovať s ním svoje majstrovstvo, s využitím všetkých študentských výhod.

A čo Váš Posol mieru, či Daidalos a Ikaros na košickom sídlisku nad Jazerom?
To nech ukáže budúcnosť. Ale každého sochára by to iste potešilo, keby takéto svoje umelecké poslanie a posolstvo naplnil... Každý sochár však cíti, že ešte tu najlepšiu sochu neurobil...

Čím je pre vás socha?
Znamená pre mňa veľa....Už sa asi opakujem. Ale, o každej z nich mám v duši napísaný celý príbeh.

Aj preto asi vašim bronzovým poetickým múzam nechýba okrem krásy aj grandiózna vznešenosť.
Je to zaslúžená oslava krásy našich slovenských žien.

Modelkou vo vašou ateliéri vám stála vraj aj bývala manželka známeho herca Michala Dočolomanského.
Máte dobré informácie...

Na Ukrajine, v Múzeu Josifa Bokšaja, v Užhorode, ale aj v Zväze výtvarníkov, radi spomínajú na vašu samostatnú výstavu.
Na Ukrajine som vystavoval rád.

V zahraničí nás vraj výborne reprezentujete nielen so svojou sochárskou tvorbou?
Myslíte asi na moju účasť na festivale klobásy v Bekescabe, že. Áno, spolu s priateľmi sme skončili druhí... Lebo prví museli byť domáci... Nepomohlo ani, že výborný starý recept môjho otca naša brigáda vylepšila ešte aj o pohár pravého gruziňáku.

Sochárstvo nie je ľahká robota. Ako zvyknete oddychovať a relaxovať?
Umelec nepozná pojem oddych ani dovolenka. V mladosti som športoval, venoval som sa atletike.. V posledných rokoch sa stál zo mňa rybár, ktorý rád loví, spolu s priateľmi v severných škandinávskych vodách...

Trápi dnes niečo Majstra Račka?
Veru áno! To, že sochy a plastiky, a nielen moje, nemajú v Košiciach svojho gazdu... V meste, ktoré o rok bude "Hlavným mestom kultúry v EÚ".

Master Račko, veľmi pekne vám ďakujem za rozhovor

Arpád Račko (1930)

Arpád Račko, akad. sochár, národný umelec, absolvent Akadémie výtvarných umení v Prahe, 1951-56, ateliér. prof. Jana Laudu. Ako absolventskú prácu urobil plastiku Jánošika (vysokú 2,4 m). Jeho tvorbu výrazne ovplyvnil pražský pobyt, kultúra, barokové sochy, diela J.V.Myslbeka, J.Štursu a J.Laudu. Začínal ako kresliar, až neskôr sa preorientoval sochársku tvorbu na sochy.

Počas pražských štúdii a pobytu v Prahe obdivoval, v galérii pod odkrytým nebom a v komorných galériách (bezplatnou vstupenkou mu bol vysokoškolský index), tamojšie barokové plastiky, vzorom mu bol realizmus, tvorba Leonarda da Vinciho, Michelangela, Augustea Rodena, Antoina Bourdella. Patrí medzi najvýznamnejších povojnových a súčasných umelcov pôsobiacich v Košiciach a vo východoslovenskom regióne. Patrí k významným osobnostiam súčasného slovenského výtvarného umenia, novodobého sochárstva. Na jeho scénu vstúpil koncom päťdesiatych ostatného storočia a svojou tvorbou sa prihlásil k modernému proeurópskemu sochárstvu.

Venuje sa aj maľbe portrétov (olej, pastel) a kresbe. Do slovenského monumentálneho sochárstva priniesol nový tón, oslobodený od tradičných konvenčných symbolov, široký záber tém, tendenciu k všeobecným ľudským témam, smelý pôžitok z krásy a lyrizmu pri detailoch či krivkách sôch a plastík žien… Z materiálov je mu najbližší kov, vo všetkých sochárskych formách a podobách. Nielen obrovský talent a vrodená pracovitosť, ale i technické a technologické znalosti z hutníctva kovu a profesionálna zručnosť (zvárania a brúseniu), umožnili vznik jeho bohatého diela z kovu.

Venoval sa aj kameňu a drevu (ako zručný kamenár a tesár). Vytvoril desiatky sôch a súsoší, stovky plastík, reliéfov, pamätných tabúľ, ktoré dotvárajú kolorit nielen centra Košíc ale i nových sídlisk, napr. ako Posol mieru - Marataónec (1959), Daidalos a Ikaros (1974)(Svoju autorskú sochársku podobu vtisol antickým mýtom), Erb mesta (2002), Dospievajúca (1963), Poézia (1982), Po kúpeli (1992), Zverokruh (1998), Dievčina ( 2001) ... známe portréty P.O. Hviezdoslava,(1963), Abebe Bikilu (1960), V.Klimkoviča, (1974), K. Bukovinského (1978), P. Horova (1985), Š.Moyzesa (1998), pamätné tabule M.Kukučínovi 1960), K.Murgašovi (1970), E.Krónovi, (1971)...podieľa sa na rekontrukcii kultúrnych a historických pamiatok - monumentálnej plastiky Aurory na budove Štátneho divadla (1993-95)... Jeho autorský rukopis zdobia aj plastiky v Michalovciach, Humennom, Bardejove, či Dukle...Venuje sa aj maľbe portrétov (olej, pastel) a kresbe. Za svoje dielo získal titul národného umelca (1988), Cenu ministra kultúry (1983), Cenu mesta Košíc (1998)...