Milan Vavro (* 21. september 1933 † 9. december 2011)

Po krátkej chorobe, dňa 9. decebra, zomrel vo veku 78 rokov popredaný slovenský maliar, portrétista, grafik, animátor, ilustrátor, autor plagátu a karikaturista, Milan Vavro, dlhoročný výtvarný redaktor humoristicko-satirického časopisu Roháč. Karikatúra sa stála prvoradým cieľom jeho umeleckej realizácie. Klasik, legenda a jeden zo základných výtvarných pilierov, bez výtvarného diela, ktorého v žánri kartún si modernú slovenskú karikatúru ostatného polstoročia nemožno predstaviť. Po zásluhe ho radíme k osobnostiam našej karikatúry ako boli Kováčik, Cincík, Richter, Bednár, Weisskopf, Čunderlík, Chmel, Zachar, Semian, Kellenberger, Kubal, Kotouček, Plocháňová... Dosiahol to, po čom túži každý karikaturista, jeho švihové kresby boli poznateľné aj bez podpisu. Sám sa za legendu nikdy nepovažoval, ale za aktívneho spolutvorcu.

Česť jeho pamiatke!

Milan Vavro sa narodil 21. septembra 1933 v Bratislave. V rokoch 1950–1954 študoval na Vyššej škole umeleckého priemyslu v Bratislave u prof. T. Lugsa, v rokoch 1982–1985 absolvoval aj nadstavbové štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Svoju výtvarnú kariéru začal v roku 1949 ako karikaturista, kedy začal publikovať svoje prvé práce v známom humoristicko-satirickom týždenníku , v spoločnosti takých majstrov ako boli Bednár, Čunderlík, Guderna, či Weisskopf, ktorí ho naučili byť v otázke profesionality nekompromisným. Roháču zasvätil celý svoj tvorivý výtvarný život. Spolupracoval s ním dlhé štyri desaťročia, z toho 34 rokov ako vedúci výtvarného oddelenia. Nielen formoval jeho výtvarnú tvár, ale od 60. rokov aj vychoval celú plejádu našich kvalitných tvorcov karikatúry od Radenu, Zimku, Krumpolca, Mišaneka, Tverďáka, Lešša, Stana, Mráza, Lesyka, Kotr-hu, Ďuržu, Brezu, až po Gľondu, Bachratého, Živického, Kováčika a Juhása, ktorí úspešne reprezentovali a reprezentujú slovenskú karikatúru od Japonska až po Brazíliu. Lebo, dnes už kultový starý Roháč, bol veľkou motiváciou pre mladých začínajúcich karikaturistov – keď platilo, že kto bol v Roháči bol už niekto – pán karikaturista...

Ako sám priznal, Roháč bol pre neho tou najlepšou školou života a kumštu. A pravdivá výtvarná kronika doby, ktorú sme žili. Odrazom doby. Ale aj jej tvorcov. Poznal sa a udržiaval priateľské a kolegiálne vzťahy s českými výtvarníkmi Hoffmeistrom, Pelcom, Novákom, Nepraktom, Nesvadbom, Radom, Bornom, či Danielom..., Poznal sa aj s Jeanom Effelom, či Mordillom. Známa bola jeho“ fráza,“ ešte zo 60. rokov, ktorou sa obhajoval pred výtvarníkmi za neuverejnenie kresby. Ukázal na stenu, kde visela kresba Adolfa Borna a povedal: - Keď dám honorár dvesto korún Bornovi, alebo Jelínkovi, tak mám aspoň čisté svedomie, Ale pri vás by som ho nemal... (Majster Born bol pre Vavra stále výtvarník, par excellence – diplomat a slušný človek). Aj Roháč, za starých „gold time“ karikatúry, mal svoje ohraničené publikačné možnosti...

Popri karikatúre sa venoval úspešne, ako excelentný figuralista, aj voľnej tvorbe a tiež animovanému filmu, ako sú známe: 14dielný seriál Ceruzkine príbehy, 7dielny seriál Rojkovia, či Valibuk...(s kameramanmi Milošom Hlaváčom a Miškom Klátikom) . Ceruzkine príbehy videli diváci v Rakúsku, Belgicku, Francúzku a Anglicku, ale i v Dubaji, Kuvajte, Líbii a Sýrii.

Po roku 1989 sa už venoval prevažne komornej maliarskej portrétnej tvorbe, kde dôraz kládol na kombinované maliarske techniky, alebo nitrolak, a kde portrétové miniatúry postupne nahrádzali rozmernejšie figurálne kompozície, v ktorých sa snúbila imaginácia a fantázia a tajomný svet farby so svetom reálnym, videným okom perfektného kresliara. Aj naďalej využíval svoju spontánnu švihovú kresliarsku pohotovosť a vzácnu, priam nevyčerpateľnú a nenapodobniteľnú figurálnu kompozíciu, pri tvorbe politickej karikatúre na stránkach slovenských denníkov a časopisov - Slovenská republika a Nový deň, týždenníka Extra, či mesačníka Extra plus, kde reagoval neúnavne na aktuálne dobové dianie na Slovensku, na aktuálne skutočnosti, ktoré nielen ním zatriasli. Kreslil proti obrovskej masívnej presile, ktorá bola trpkou a nežičlivou realitou, prinášajúcou a spôsobujúcou nepríjemnosti. Svojou obľúbenou fixkou nás každodenne presviedčal, že humor a satira sa majú vyjadrovať v skratke. Ale skrátka nesmie byť v žiadnom prípade povrchná. Jeho životné krédom bolo: To čo kritizujem, pod to sa aj podpíšem a nesiem za to svoju zodpovednosť. Po roku 1989 si vyskúšal si aj pôsobenie v práci kreatívny riaditeľ štúdia animovanej tvorby v Luxembursku. Bol spoluautorom knihy Ne DON-Chichotajsa (spolu s M.Lopašovskou, vyšla v náklade 65 tisíc kusov, a vydal vlastný album Milan Vavro (1998) a knihu autorských kresieb Milan Vavro ´96.Lopašo

Vystavoval na vyše tristo samostatných a spoločných výstavách, domácich i zahraničných, v oblasti voľnej tvorby – maľby, grafiky, karikatúry, animovanej tvorby a plagátu . Naposledy vystavoval voľnú tvorbu v Žiline a karikatúru v ČR, Grécku a Ukrajine. Jeho kresby sú aj v muzeálnych zbierkach karikatúr vo Varšave, Bazileji, či Gabrove...

Po roku 2000 sa presídlil do Viničného (pri Pezinku), kde žil a tvoril. Tu ho v apríli v roku 2011 navštívil aj svetoznámy autor kresleného humoru a svetobežník, tiež jeho rovesník, Guillermo Mordillo (1932, Argentína), ktorý pricestoval iba za ním na Slovensko, lebo obdivoval jeho tvorbu, už od 90. rokov, keď videl jeho práce opakovane na výstavách v Turecku (keď získal aj ocenenie v Ankare v roku 1992), a chcel ho spoznať aj osobne. Pri rozlúčke si bez rozpakov vypýtal od hostiteľa aj jeho autorské plátno... Hostiteľovi zostal na pamiatku jeho návštevy iba jeho katalóg, ktorý vybral hosť z uzamknutého boxu v aute...

Za svoju tvorbu a celoživotné dielo získal niekoľko cien a ocenení, ako 1. cenu Zväzu slovenských výtvarných umelcov za najlepší plagát roka (1967), Cenu Grand Prix za plagát (Argentína,1974), Zlatú medailu za karikatúru (ZSSR, 1983) (z rúk legendárnych Kukriniksov), Čestné uznanie ZNZ Bratislava (1984), Cenu Novomestský osteň (1985), Cenu Grand Prix za karikatúru (SFRJ, 1986), Plaketu za karikatúru (Brazília, 1988), Čestné uznanie za karikatúru ZNZ (Praha, 1988), Cenu redakcie JEŽ (SFRJ, 1989), Cenu Grand Prix Simpo (Turecko, 1989), Cena Júliusa Fučíka za karikatúru ZNZ (Praha, 1989, Cenu Ankara (Turecko, 1992)... V roku 1988 mu udelili Cenu ministra kultúry SSR a v roku 1998 bol ocenený Poctou ministra kultúry SR . V 90. Rokoch si získal popularitu v Turecku, kde sa v r. 1991 stretol na vernisáži v Ankare aj s ministrom zahraničných vecí Turecka Erdalom Inomu. Ako jediný karikaturista nechýbal ako hosť ani v populárnom televíznom programe STV - Borisa Filana – spolu so sochárom Schifelom a herečkou Chantal Pulen.

Jeho dcéra Katarína Vavrová je popredná slovenská grafička, s ktorou v ostatných rokov vystavoval spoločne nielen v Bratislave, ale aj v ČR a Francúzsku, a karikatúru aj v Turecku.

Mordillo navštívil Vavru v jeho ateliéri vo Viničnom

Susedia Milana Vavru, popredného slovenského výtvarníka a karikaturistu Milana Vavru, vo Viničnom, si už na auta, s rôznymi "ešpzétkami", ktoré zastavujú pred jeho domom vo Viničnom dávno zvykli. No tentoraz to bol sám výtvarník, ktorý neskrýval svoje veľké prekvapenie, keď pán v rokoch, ktorý vystúpil v ten deň z auta pred jeho domom sa mu predstavil ako – "Ja som karikaturista Mordillo mister Vavro! A chcel som Vás spoznať aj, osobne..."

Svetoznámy karikaturista Guillermo Mordillo pozná tvorbu jedného z našich najuznávanejších predstaviteľov satirickej kresby Milana Vavra. Túžba vidieť na vlastné oči Vavrovu voľnú tvorbu ho priviedla z Monaka do Viničného pri Pezinku. Ako nám prezradil náš výtvarník Milan Vavro, jeho hosť si nevedel predstaviť karikaturistu aj ako maliara. Mordillova návšteva klasika slovenskej karikatúry príjemne prekvapila a milo potešila. Nestáva sa totiž často, aby umelec svetového mena vyhľadal slovenského umelca doma pod Tatrami – na  Slovensku. Sila voľnej tvorby Milana Vavra hosťa vraj prekvapila natoľko, že vyslovil podozrenie, či náhodou netvorí pod vplyvom nejakého dopingu. „Napokon sme sa dohodli, že každé ráno užívame za hrsť vitamínov a to je náš doping," zaspomínal si s úsmevom na aprílovú návštevu majster Vavro. Ako mi prezradil sám Vavro, vzácny, nie každodenný hosť (a jeho rovesník – rodák z Argentíny) sa mu vraj priznal, že jeho tvorbu obdivuje už nejedno desaťročie...osobne sa vraj nestretli...možno aj, ak tak najskôr v Turecku, keď bol Vavro viackrát ocenený a Mordillo tam často býval členom poroty...

Mordilla upútala najmä jedna z Vavrových malieb krásnej ženy, ktorú si napokon odniesol do svojho monackého ateliéru. Mordillo sa narodil v Argentíne, žije striedavo v Paríži, New Yorku a Monaku. Je tvorcom kreslených filmov a animácií, ktoré realizuje vo vlastných štúdiách. V 70. rokoch jeho tvorba obletela svet. U nás boli známe najmä jeho obrázky s neodmysliteľnou "žirafou" v časopise 100+1.

V spomienkach hostiteľa zostal Mordillo ako príjemný starší pán, milý spoločník, zvedavý, úprimný a priamy, ktorý dlho krútil hlavou, keď na jeho otázku, za aké ceny predáva svoje obrazy, mu odvetil, že aj za "tisíc" euro...vraj, prečo tak lacno, nevedel nijako pochopiť... Aj preto si Mordillo odnášal z Viničného vzácny "lacný" obraz Vavru, keď hostiteľovi túto návštevu bude pripomínať iba jeho katalóg...