Peter Závacký: Rusko hľadajte v Rusku – pozývame Vás do Saranska

Rubrika: Publicistika

Rusko hľadajte v Rusku – pozývame Vás do Saranska

Na cestu sa možno vydať aj bez kúska chleba vo vrecku, no nie bez bohatej zásoby zelenej cibuľky... (Mordvianska múdrosť)

Ak zavítate dnes do metropole Ruska - Moskvy s cieľom spoznať na vlastné oči "Rusko", máte smolu. Vyše desať miliónové veľkomesto sa zmenilo na metropolu so všetkými znakmi západných veľkomiest, od McDonaldov (prvému, v centre, hneď oproti soche Puškina, po podzemné Heart of City priamo pri múroch Kremľa a Hotela Ritz, až po obrovské svietiace reklamy obchodov prestížnych svetových značiek a firiem... Vymizli tradičné a historicky nám dobre známe nápisy obchodov – Pelmeni, Stolovaja, Kulinaria, Morožennoje, Konfety, Gazirovannaja voda, Kvas, Razliv piva, Vino i Spirit, Juvelirnyj magazin, Ovošči i frukty, Igruški, Podarki, Školnik, Sport, či Atelje, alebo neodmysliteľné „Komky“ (Komissionalnyje magaziny – dnes jednoducho rusky second hand)... Ale aj reštaurácia Jakor (Kotva) apod. Ani kultový „Tišinsky rinok“ tu nedýcha klasikou. Pripomína ju len socha Moskovčanmi váženého Prezidenta Ruskej Akadémie Umenia – Cetereliho, Guzínca). O okolí Bieloruského vakzalu už ani nehovorím...

Ani za prejazd v metre už nezaplatíte 3 kopejky, či neskorších 5 kopejok, ale takmer tri desiatky rubľov (1000× viac!). Dnes využívajú metro okrem turistov a hostí Moskvy hlavne dôchodcovia, vo veku nad šesťdesiat rokov majú prepravu v moskovských hromadných dopravných prostriedkoch zdarma. Konečne je metro metrem, môžete si vychutnať architektonickú krásu a nádheru starých staníc. Okrem sôch – Puškina, Majakovského, Gogoľa, či Jurija Dolgorukogo, ktoré ako nemí svedkovia matičky „Rusi“ stoja hrdo na svojich pôvodných miestach (zatiaľ). Dnes ak sa opýtate už aj domorodého Moskovčana, ako sa dostanete k budove APN - bez rozmýšľania Vám odpovie - pôjdete vedľa „Sony“ až do „Mekdonalda“ a odbočíte doprava ...namiesto dovtedajšieho „dajdjote do Puškina i napravo“...

Aj preto starú „Rossiu“ už dnes musíte objavovať nie v „stolici“ stolíc. Ale až niekde ďaleko za hranicami Moskvy, v pravej ruskej „srednerusskoj glubinke“, čiže ľudovo povedané v ďalekom zapadákove. Cestu však nemusíte merať hneď na Ural, stačí zavítať už do centrálnej európskej časti RF, do Volžko-viatskeho rajónu do republík Mordvianskej, Čuvašskej či Udmurdskej. Najbližšie je z nich do republiky „Mordvianskej“. Jej metropola, Saransk, je od Moskvy vzdialená iba 642 km. Vzdialenosť – vzhľadom na ruské pomery - ľahko prekonateľná. „Firmennyj“ vlak „Mordovia“, rozumej „priamy vlak“ Moskva – Saransk, zvládne túto vzdialenosť z moskovskej železničnej stanice „ Kazanskovo vakzala“ už za necelých trinásť hodín... Ešte predtým, ako sa uložíte v čistom lôžkovom vagóne k spánku, doporučujeme pivárom ochutnať, okrem tradičného čaju, aj l- 2 fľaše saranského „Talstjaka“ (tlsťocha), ktorý je vždy k dispozícii u „provodníka“ (sprievodcu vozňa), a ani sa nenazdáte a o chvíľu vás slušne budí, keď ráno krátko pred siedmou ste už v cieli vašej cesty.

Mordvianská republika, v centre európskej časti Ruskej federácie, patrí do Volžsko-viatskeho rajónu, s rozlohou 26,2 tis. km2, kde žije 1,014 mil. obyvateľov, je od roku 1994 jedným zo samostatných subjektov RF s vlastnou zahraničnou republikou. Podľa ústavy prijatej v roku 1995 občania žijúci na území tejto republiky sú zároveň aj občania Mordvianskej republiky. Hlavnému mestu Saransk je 375 rokov. Bolo založené v roku 1636, podľa nariadenia cára Michaila Fjodoroviča Romanova „Na ochranu a pokoj kresťanstva pred Tatármi“...V roku 1640 tu už bolo dvesto domov a žilo prvých tisíc obyvateľov a v roku 1650 už štyri tisíc.. V roku 1852 vyhorelo celé staré mesto. V dvadsiatych rokoch 20. storočia „zmizlo“ z územia mesta 14 katedrál a kostolov (v roku 1979 aj posledná katedrála Cirkev zrodenia Krista). Žije v ňom jedna tretina obyvateľov republiky...v rokoch 1959 až 1970 sa mesto rozrástlo o sto tisíc obyvateľov!...

Národ Mordvanov, v celom bývalom ZSSR ich žije 1,3 mil., sa delí na dve skupiny - Erzja (obývajú ľavý breh rieky Sury) a Mokša (sídlia v povodí rieky Mokše), ktoré tvoria základ obyvateľov republiky (asi 36 %). Isté rozdiely sú aj v ich jazyku. Zároveň si udržiavajú isté rozdiely v materiálnej kultúre (odev, obydlie) a v ľudovom umení (výšivky, kroje). Obidva jazyky tvoria osobitnú baltsko-volžskú skupinu ugrofínskych jazykov. Spolu s ruštinou sú úradnými jazykmi.

Mordviansko – oblasť, známa z čias roľníckych Pugačovských povstaní (1773–1775), dala svetu dvoch svetoznámych umelcov – známeho maliara, Repinovho mladšieho súčasníka a dobrého priateľa Fedota Vasileviča Syčkova (1870–1958), saranského rodáka (na Rabočej ulici dodnes stojí jeho rodný dom - múzeum), a sochára Stepana Dmitrieviča Erzju (1876–1959), ktorý prežil väčšiu časť svojho života v Argentíne, kde objavil pre svet nový sochársky materiál quebracho - tvrdé drevo stromov z pobrežných lesov juhoamerického kontinentu. Dnes meno Erzju nesie Saranská Štátna obrazová galéria a mestský bulvár. Chráni aj umelecké skvosty svojho rodáka na jeho rodnej hrude.

Národ Mordvanov sa môže pochváliť aj vlastným kozmonautom. Je ním V. N. Dežurov, ktorý bol už ve veku 33 rokov veliteľom kozmickej lode Sojuz TM–21 s rusko–americkou posádkou. K. Drogalin, majster sveta na plochej dráhe, a I. Stankina, majsterka sveta v chôdzi, reprezentovali tiež národné farby tejto republiky.

Ak si pri slove hlavné mesto väčšina z vás asi predstaví, na ruské pomery, priemyselné centrum so zdevastovaným životným prostredím, podobná charakteristika je pre Saransk (pomenované asi podľa rieky Saranka) cudzím pojmom. Príjemná, 340tisícová (1994) metropola, sa hrdí titulom „mesto ukryté v zeleni“. Z reštaurácie „Ohne Saranska“, postavenej na najvyššom kopci nad mestom, máte celý Saransk ako na dlani. Nájdete v meste aj zaujímavé miestopisné názvoslovie – Olympijskú dedinu (verná kópia moskovskej dediny z OH 1980), Dom televízor (9 poschodová tehlová budova, pripomínajúca tvarom televízor), Dom hokejka, Biely dom (budova mestskej administrácie, architekt Moskovčan J. A. Voronkov, má plochu 11870 m2). Pentagon (Barski dom), či Saranské metro (podchod pre peších pod ulicou Kosareva, dlhý 25 m a široký 6 m). Miestna štátna univerzita bola založená v roku 1957. V neuveriteľne čistom meste, stretávate na ceste vedúcej zo železničnej stanice do centra mesta – po ulici A. I. Poležajeva (pomenovanej po básnikovi Aleksandrovi Ivanovičovi ešte v roku 1938) a až po Úrad Vlády a Prezidentský palác (súčasťou je námestie, na ktoré sa vojde 150 tisíc ľudí), dlhej tri kilometre, priateľských a navonok nikde sa nenáhliacich Sarančanov. Nechýbajú medzi nimi tváre, poznačené dlhým životom, keď pätina obyvateľov z metropóly je už v penzijnom veku, medzi nimi aj desať vyše storočných obyvateľov... Celkovo v republike žije 45 viac ako storočných ľudí.

Zachovalý "ruský" kolorit mesta, nedotknutej pôvodnej architektúry, zdobia aj známe nápisy obchodoch, kde nechýbajú ani nám ešte dobre známe Školník (papiernictvo), Mjaso, Ryba, Chleb, Moloko. Ale iba štyri predajne obuvi. A v obchode Produkty vidieť ešte predaj cukru a múky z vriec „razvesnuju" (na váhu), či na ulici sa môžete osviežiť chlebným kvasom, či pivkom „v razliv v svajo steklo“ – čapovaný z cisterny do vlastných pohárov... Alebo do pohárov opláchnutých vo vode vo vedre, ktorá vydrží aj pol dňa vo vedre...Romantika, že? Za zmienku stojí aj miestna knižnica. Otvorili ju už v roku 1893, ako jednu z prvých na Volge.

Ulice mesta sú aj naďalej vzácnou prehliadkou sovietskeho parku automobilového priemyslu - volieg, žigulíkov, ižov a zaporožcov, rafikov, mazov, krazov, kamazov... To všetko v podstate dotvára atmosféru sovietskej éry. Turista môže byť určite spokojný. Neujdú však oku našinca „moderné“ a „obité“ mikrobusy Mercedes. Vraj sú to „padderžanyje“ (ojazdené) autobusy z Turecka. Keď občas vidím v našom meste podobné obité Mercedesy, stále nápadné, či to nebudú tie turecko-saranské...

Mesto Saransk nazývajú aj „mestom svetla“. Veď výrobca svietidiel a svetelných zdrojov, najväčší závod v meste LISMA zamestnával v bývalom ZSSR až 30 tisíc (!) ľudí. Aj po perestrojke tu našli prácu ešte pre neuveriteľných 17 tisíc ľudí, vyrábajúcich 60 percent všetkých svetelných zdrojov v RF. Koľko ich tam pracuje dnes a či ešte vyrábajú žiarovky, sa už ani nedozviete.

Panenská príroda cenná devíza

Lesy bohaté na zver a rieky na ryby boli už od dávnych čias zdrojom zdravej obživy miestnych obyvateľov.

V Mordviansku si prídu na svoje aj turisti – poľovníci, rybári a praví gurmáni. Panenská príroda, lesy a vody bohaté na zver a ryby, sú cennou devízou „Respubliky Mordovia“, ktorú začali objavovať a oceňovať zahraniční turisti. Nie nadarmo, podľa slov hostiteľov, má byť pilierom cestovného ruchu. V tunajších lesoch (zaberajú celkom plochu 750 tisíc ha) v pásme borovicových a listnatých stromov, v známej prírodnej rezervácii (32 tisíc ha) na brehu rieky Mojše žije v hojnom počte aklimatizovaný jeleň sibírsky – maral, ale aj zubor, veľký počet medveďov, losov, jazvecov a tetrovov, a predovšetkým vlkov. Kedysi najznámejší mordvianský vlkobijec Valera Jakovlevič, zo známej dynastie lovcov Cosminnych, ich vraj zložil aj vyše 250, a stovky parádných „pescov“ (líšok) ani nerátajúc... Lov vlkov je mordvianskou tradíciou a už po stáročia prechádza z pokolenia na pokolenie.

A čo ponúkajú hostitelia pre gurmánov? Ako aperitív musí byť, aj s prípitkom – tostom (a akože inak) – miestna kvalitná číra pšeničná vodka. Najväčším lákadlom na jedálnom lístku hostiteľov je vždy ucha zo surského malého jesetera, kde zemiak takmer chýba, ale cibule je priam nadostač. Nie nadarmo bol surský jeseter považovaný za cárske menu, a preto nemohol chýbať na cárskom dvore. Veľa jedál z rýb si uchovalo svoju dávnu prirodzenú podobu a aj dnes sa konzumujú v surovom stave. Lahôdkou z mäsa je zajačina pripravovaná na sto spôsobov. Z receptov starej matere lahôdkou sú „siveľ prjakineť“ – pirôžky s mäsom – nie však mletým, ale posekaným na drobné kúsky a obalené množstvom cibule. Ako prílohy sú ku všetkým jedlám podávané pečené vajcia, hríby a uhorky. Ich akseľské uhorky sú vraj najchutnejšie, a preto aj najvyhľadávanejšie nielen na Volge, ale aj v celom Rusku. A tiež veľmi chutné a zdravé rôznofarebné zeleninové šaláty. Obsahujú kapustu, uhorky, červenú repu, reďkev, chren, tekvicu, cibuľku a ešte cibuľku. Ako hovoria Mordvania, na cestu sa možno vydať aj bez kúska chleba vo vrecku, no nie bez bohatej zásoby zelenej cibuľky. A nik tu neodolá ani ich mlieku (má prednosť pred smotanou i kefírom). Kyslé, husté a chutné „čapamo lovco“, do ktorého ešte pridávajú drobný tvaroh. Márne by ste však na stole hľadali horčicu, ocot a iné koreniny. Vôbec im nechýbajú. Nepatria do ich kuchyne.

A pohostinní Mordviančania sa len neradi lúčia s hosťami – a nielen zo Slovenska... Večkeviks ojat! Sakšnodo minene! Drahí priatelia! Prídte k nám!

Odhalená utajená krása dreva

Ezria, Argentína 1933Mordviančania sú veľmi hrdí na všetkých svojich slávnych a krajanov. Ale na jedného z nich sú predsa len hrdí o niečo viac. Je ním sochár Stepan Dmitrijevič Erzia, vlastným menom Nefedeva (1876–1959). Erzia, umelecký pseudonym, si zvolil podľa svojej národnosti Erzia. Patrí natrvalo nielen do mordvianskej a ruskej, ale svetovej galérie velikánov sochárskeho umenia. Preto žiadna návšteva, ktorá dnes zavíta do Saranska – vládna, obchodná, turistická, či blízkých, priateľov, alebo aj iba známych, neodíde z hlavného mesta, aby nevidela Mordvianske republikové múzeum výtvarného umenia a jeho sochárske dielo. Muzeum, ktoré vlastní 200 jeho prác, z nich vystavuje v stálej expozícíí jednu tretinu. Jeho meno nesie aj najznámejší bulvár v meste, s jeho sochou – dominantom bulváru, známe to dielo jeho nasledovníkov bratov sochárov Filatovových. V roku 1906 skončil Moskovské školu maľby, sochárstva a architektúry a hneď odchádza do Talianska. V roku 1926 ho prijali, spolu s V.Muchinovou za riadnych člennov Spoločenstva ruských sochárov. Už ako študent vystavuje svoje práce v roku 1903 v Moskve, neskôr aj vo svete, spomeňme Benátky a Miláno (1903), Paríži (1911, 1913, 1921, 1927), Londýn (1927, 1934), Buenos Aires (12 výstav). K najznámejším jeho prácam patria - Autoportréty (1908, cement, 1915, mramor, 1947, červené quebracho), Hlava Nórky (1910, patinovaná sádra), Hlava Krista (1915, železobetón), Beethoven (1929, červené quebracho), L.N.Tolstoj (1930, algarob), Michelandgelo, Socrates (1940, červené quebra-cho), Portrét ženy (1957, červené quebracho)...

Ťažkou, preťažkou cestou kráčal k svetovej sláve tento znamenitý majster sochár. Ľahostajný k materiálnym cennostiam a životnému blahobytu. Žil iba pre umenie, soche zasvätil celý svoj život, bol ním úplne pohltený. Svoje portréty a sochy nazýval s láskou „moje deti“. Najväčší ruský sochár 20. storočia a jeden z najväčších predstaviteľov aj svetového sochárstva, väčšinu svojho života prežil za hranicami Ruska. Najprv v Taliansku, v rokoch 1906–1914 a neskôr v Argentíne, v rokoch 1925–1950 (na jeho návrate do Ruska, v roku 1950, mal eminentný záujem sám Stalin, v rámci svojej propagandy, a tak mu poskytol celú loď na dovoz svojej celoživotnej sochárskej tvorby v Argentíne).

A práve v juhoamerických pralesoch objavil novú, dovtedy neznámu a nepoužívanú sochársku hmotu, drevo s nádhernou farebnosťou a dlhovekou životnosťou – quebracho (tiež algarob a urunda), s neuveriteľnou tvrdosťou, hustotou a svojráznou štruktúrou povrchu. A drevo ľúbil Erzia už od svojich začiatkov. Svojou netradičnou tvorivou fantáziou, umeleckým videním až predvídaním a citom k materiálu, majstrovský premenil tieto bizarné výrastky, záhyby a ohyby, neštandardných druhov dreva na umelecké diela a tak ako jediný sochár prebudil v ňom krásu, ktorá mala navždy zostať utajená ľudskému zraku.

Sochár s geniálnou pamäťou, svojou tvorbou ovplyvnil celé generácie sochárov nasledovníkov v Rusku a vo svete. Jeho osobnosť je hlboko originálna a v značnej miere aj záhadná. Portréty a busty, figurálne kompozície a ľudské telo boli pre neho najvhodnejším výrazovým prostriedkom, ktorým sa snažil vyjadriť vnútorný duševný stav. Dominuje v nich lyrické ženské figurálne dielo. Do stvárnených postáv, do ich tvarov a podôb, do výrazov tvári a gest, zo svojej pamäti, vkladal celý svoj umelecký zámer. Zomrel v roku 1959 v Moskve.Pochovaný je v Saransku. V jeho rodisku v Obli Bajere v Aladatovskom kraji (bývala Simbirská gubernia) otvorili v roku 1976 Dom múzeum Erziu.

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 18. 12. 2011.