Pavel Kundera - Peter Závacký: Rodičia ma naučili chodiť rovnými cestičkami

Rubrika: Publicistika – Rozhovory

V júni (sedemnásteho) oslávil svoje ďalšie krásne životné jubileum sedemdesiatiny popredný a známy český karikaturista Pavel Kundera. Plný mladíckeho elánu a tvorivých síl ich oslávil v Kroměříži, kde žije a tvorí. Na bilancovanie svojej tvorby sa ešte nechystá, ani na to nemá čas. Vraj bilancovať sa hodí až vtedy, keď už nebude mať čo ponúknuť svojim priaznivcom...

Rodák z "liahne českých výtvarníkov" z Uherského Hradištia sa upísal na celý aktívny život vzácnemu a náročnemu povolaniu "kantora". Učil žiakov a študentov matematiku, výtvarnú výchovu, rysovanie a telesnú výchovu na ZŠ v Koryčanech a Chropyni, navyše aj chémiu a pracovnú výchovu na Špeciálnej základnej škole, predtým Zvláštnej školy v Kroměříži a aranžérstvo na Střednom odbornom učilišti v Koryčanech.

Relaxom pri náročnom učiteľskom povolaní mu bolo kreslenie portrétovej karikatúry a úsmevných obrázkov, ktoré sa stalo aj jeho veľkým celoživotným koníčkom. Vďaka nemu vytvoril v Čechách vzácnu úsmevnú kroniku známych tvári, rátajúcu na tisícky, známych športovcov, hercov, spevákov a politikov – svoje výtvarné posolstvo mladším generáciam, spomeňme aspoň speváčku Lucii Bílou a Evu Urbanovou, herečku Helenu Růžičkovou, Jiřího Sováka, Josefa Somra, futbalistov Josefa Masopusta, Andreja Kvašňáka, Antonína Panenku, hokejistov Vladimíra Zábranského, Václava Nedomanského, tenistu Ivana Lendla, Miloša Zemana a Václava Klausa, ale i tváre zahraničné – ako kráľovná Alžbeta, herečka Marilyn Monroe, Lino Ventura, Arnold Schwarzenegger, či moderátorka Natália Žembová...

Patrí k predstaviteľom obľúbenej, dnes už vysoko cenenej vzácnej klasickej portrétovej karikatúry – ktorú tvorí zveličená portrétovaná tvár, so zvýraznenými a pre diváka príťažlivými úsmevnými "defektmi" tvári, väčšinou z profilu portrétovaného, s minifigúrou, doplnená vhodnými navádzajúcimi podpornými atribútmi napovedajúcimi o činnosti jej vlastníka. Istou, ľahkou odľahčenou a čistou výraznou obrysovou linkou, kresliarsky excelentne, rutinne a dokonale remeselne, bez šrafovania a zacielenou na dokonalú podobu portrétovaného v štýle úsmevnej nadsádzky, bez komických náznakov.

Očarený pôsobivými karikatúrami známych športovcov v podani neprekonaného Juhoslovana Rudiho Stipkoviča objavených v športovom týždenníku Stadion, skúšal ich úspešne napodobniť na tvárach "obetí" z radou kamarátov, aby nakoniec už v zrelom veku takmer päťdesiatnika nakoniec nabral odvahu a v roku 1987 oboslal svojimi kresbami súťaž v časopise Stadion nazvanú EMIL, po slávnom Emilovi Zátopkovi, odvtedy nechýbali jeho kresby v známych športových novinách a časopisoch ako Československý sport, Hokej, Rovnost, až po časopisy Kronos (Taliansko) a Nosorog (Srbsko).

    

Jeho tváre zahraničných "obetí", vznikali z dostupných fotografii, poťažne z rôznych fotomateriálov, kde dominantné úsilie autora bolo vždy podať vierohodné podobenstvo ich nositeľa. Naopak, k väčšine skarikovaným českým osobnostiam má osobitý vzťah – a nejde mu iba o vonkajšie podobenstvo a výzor, ale aj o vnútornú podobu – povahu a charakter osobnosti – tiež obraz jeho duše, a aj preto to nie sú iba ich bezduché podoby, hoci výtvarné línie volí čisté a ľahké, tváre sú jednoduché, prirodzené a úprimné, bez strojených gest a grimás. Jednoducho – veľkolepé...

S vzácnym jubilantom sa o jeho tvorbe a diele v žánri portrétová karikatúra porozprával pre naše Pozitivní noviny Peter Závacký:

Viete, po kom ste zdedili svoj výtvarný talent?
Nevím, ale tatínek uměl pěkně kreslit.

A ako ste sa dostali ku karikatúre?
Rád jsem kreslil nějaké veselé obrázky jen tak pro kamarády a společnost ke svátkům a narozeninám apod.

Prečo ste si vybrali práve karikatúru? Čo vám dáva?
Nevybral jsem si ji. Prostě ji kreslím.

Ako nám vysvetlite, že ste začali kresliť až tak neskoro pre noviny a časopisy?
Nevím. Z časopisu Stadion jsem se dozvěděl o soutěži v kresleném sportovním humoru. Jmenovalo se to EMIL po Zátopkovi. Tak jsem tuto soutěž obeslal až asi v roce 1987. Tam jsem potkal nakonec spoustu zajímavých lidí s podobným zájmem a zůstal jsem tak mezi nimi dodnes.

Spomeniete si ešte, kedy a kde vám uverejnili prvú kresbu?
První kresbu mi uveřejnil právě časopis Stadion, do kterého jsem pak kreslil dál a dál.

Kde všade sa ešte dali vidieť vaše excelentné kresby?
V Československém sportu, Rovnosti, Slovácku, Hokeji a také v italském časopisu Kronos.

Kedy ste objavili v sebe ten "dar" od Boha pre kariportréty?
To zcela přesně nedokážu říct.

Čo Vás na tvári ľudí najviac priťahuje? Aké ich tváre si vyberáte najradšej? Čo chcete svojim kresbami divákom povedať?
Prostě mi někteří lidé připadnou zajímaví svým vzhledem, nebo tím, co dělají. Snažím se jejich podobu vždycky trošku odlehčit, tak aby je vnímal i divák trochu jinak, než je zná.

Prečo je medzi nimi najviac športovcov? A predvšetkým hokejistov?
Aktivně jsem se zabýval více sporty, hlavně na Pedagogickém institutu v tehdejším Gottwaldově, dnešním Zlíně. Tam to byla hlavně atletika a lední hokej. Ten jsem hrál od svých 12 let . Nejdříve ve Starém Městě potom ve Zlíně, v Lounech, Litoměřicích, Koryčanech a Kroměříži, to již ve veteránských letech. Naposledy jsem hrál ještě s veterány ve Zlíně v pětapadesáti letech. Jedenáct let jsem hokej také trénoval, především mládež v Koryčanech. Téměř 20 let jsem hrál také tenis.

    

Nevyhýbate sa ani karikatúram známych a krásnych žien - ak spomeniem aspoň herečku Marilyn Monroe, kráľovnú Alžbetu, moderátorku slovenskej televízie Natáliu Žembovú, či speváčku Lucii Bílou a Evu Urbanovou...
Ale řeknu vám, nerad kreslím zpěvačky, herečky. Jsou tak hezké, že to ani nakreslit jako karikaturu nejde. Navíc když se odmaskují, tak je nelze poznat ani ve skutečnosti, že jo...

Aká výtvarná technika je vám pri kreslení kariportrétu najmilšia?
Nejraděj kreslím kolorovanou perokresbou.

Na ktoré tváre, z tých čo ste doteraz nakreslili, ste najviac pyšný?
O pýše nemůže být řeč. Jsem spokojen s každou tváří, která nějak osloví diváka.

Máte svoju definíciu portrétovej karikatúry?
Nemám. Měla by však vypovídat něco o člověku, kterého kreslíte, váš vztah k němu - a když ho i znáte, tak i jeho vztah k vám.

Aká je podľa Vás dobrá portrétová karikatúra?
Tak, jak jsem řekl. Navíc by měla být srozumitelná a dotyčný by se měl na ní minimálně poznat. Stejně by i divák měl poznat, o koho se jedná. Měla by být dodržena i jistá míra vkusu.

A kto je dobrý kariportretista?
Je to každý, jehož karikatura nějak oslovuje lidi.

Mali ste vzor, keď ste začínali? Kariportréty ktorých výtvarníkov si pozriete rád ešte aj dnes?
Jednoznačně karikaturista Rudi Stipovič z bývalé Jugoslavie.

Máte tvár, ktorú ste doteraz nenakreslili, buď z úcty k jej vlastníkovi, alebo len jednoducho preto, že ešte nenastala na to vhodná doba?
Ne.

Stretli ste sa teda iste s veľa zmanenitými športovcami. Na ktoré stretnutia s nimi a tváre si vždy radi spomeniete?
Setkal jsem se s celou řadou významných hokejistů. Za všechny bych chtěl jmenovat Vaška Nedomanského, proti kterému jsem hrával v dorosteneckých letech a také jsme hráli spolu v trojutkání dorostu Čechy - Morava - Slovensko v roce 1958 v Bratislavě. Mirka Dvořáka z veteránů a Pepka Černého, který také u nás v Kroměříži trénoval.

Máte svoj nesplnený výtvarný sen?
Nežiji ze snů, beru život se vším, co přináší i odnáší, a snažím se jen přiměřeně reagovat. Nemám snění rád, většinou přináší zklamání.

Za svoje kresby ste získali ocenenia na súťažiach kartún nielen doma, ale aj vo svete. Prezradíte nám, ktoré si z nich ceníte najviac?
Velmi si vážím prvního místa v mezinárodní soutěži ve Šternberku, dvou stříbrných plaket z mezinárodní soutěže ve sportovním humoru z italské Ancony, vyhodnocení Best cartoon z čínského Pekingu a čestných uznání z brazilské Piracicaby za karikaturní portrét, také z Koreje a Turecka.

Aké máte ešte hobby okrem kreslenia?
Tak to by byla samostatná a dost dlouhá kapitola. Je jich hodně. Tak jenom namátkou. Sport, především lední hokej, dnes i pozemní, protože jej hraje vnučka Sofie, odznaky, mince, medaile, autogramy, poštovní známky, dobré filmy, divadlo, historická literatura, turistika, památky, zahrada, příroda, fotografování atd. atd. Neustálé shánění volného času... Máme taky poměrně starý dům, kde můžete dělat stále něco od rána do večera. Také rozsáhlá zahrada chce svoje...

Neskrývate svoju radosť, zo svojej vnučky - hokejistky, aj keď neoblieka dres hokejový, neobúva ani korčule a nenaháňa puk na ľade, ale oblieka radšej peknú pôsobivú sukničku a hrá pozemný hokej a loptičku naháňa na tráve...
Moje vnučka Sofie hraje pozemní hokej za HC Hostivař. Ačkoliv má letos v září teprve devět let, hraje ve čtyřech družstvech. Za benjamínky, přípravku, mladší žačky a letos poprvé okusila, jak se hraje liga starších žákyň. Letos získala v mladších žákyních druhé místo v Mistrovství republiky a ve starších žačkách získala bronz. Měla velmi úspěšnou sezonu. Nastřílela 28 gólů a moc se jí daří. Jistě má talent, proto ji v tom rád podporuji, a tak všechen čas, který mi přebývá, jí rád věnuji.
Není to jednoduché. Bydlí totiž v Praze, já v Kroměříži, a tak dnes pendluji pořád mezi Kroměříží a Prahou... Ale nestěžuji si...

Máte svoje výtvarné a životné krédo?
Pocházím z Moravského Slovácka a tam nás rodiče naučili chodit rovnýma cestičkama. Snažím se jimi chodit stále.

Ďakujem Vám za rozhovor a prajem Vám hlavne zdravia a veľa nových tvorivých úspechov.

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 24. 07. 2011.