Brazília dáva svetu nielen plejádu výborných futbalistov, ale v ostatných rokoch aj výborných karikaturistov, ako sú Mello, Batistao, Tonho, ale i Nivaldo De Souza, Correa, či Mauricio de Souza, ktorí dávajú o sebe vedieť na festivaloch humoru na všetkých kontinentoch. Už dnes patrí k ním aj Jonas Santos (*1986), mladík zo Sao Paulo, ktorý smelo a bez zábran sa udomácňuje nie len na stránkach domácich periodik ako sú O Estado de Sao Paulo, Folha de Sao Paulo, Jornal Agora, Jornal da Tarde, METRO, METRO News, či Destak, ale aj v prestížnom a rešpektovanom Barrosovom Bostoonthemag (USA), kde opublikovali aj jeho opus Nepraktu. Je excelentý a osobitý kariportrétista, vzácne originálny a pôsobivý, umelecky prirodzene subjektívny, maliarsky dokonalý, ktorý už dnes patrí do galérie tých najlepších súčasných svetových portrétistov. Kresliarský istý aj vo figurálnych kompozíciách.

Ako glosátor oslovuje obdivne širokým výberom tém a hlbším ponorom do rozličných problémov, keď nie je povrchný ani plytký, čo je vždy garantovanou zárukou kvality. Je zdravo ironický, rozhľadený a vnímavý. Výtvarné glosy sú nadčasové, nechýba im nadhľad , odvaha a odolnosť voči angažovanosti. Je ešte mladý a tak jeho výtvarná optika je trochu, nielen umelecky, excentrický, nadnesená, miestami až vystatovačná. Dominuje mladícky elán a emocionalita mladých. Nechýba mu však ani prísna vnútorná cenzúra a pocit zodpovednosti, racionálne poznávanie sveta a jeho "zákonov" žitia. Tiež už zbiera vzácne ocenenia nielen v Brazílii (Pará, Belo Horizonte, Piaui, Rio Grande, Minas Geiras...), ale aj na svetových festivaloch karikatúry. Najviac si cení hlavnú cenu za kariportrét Paul McCartney (Luso-Brazilian Lounge, a partnership between the National Museum of the press in Porto, Portugal, and the Brazilian Society for Interdisciplinary Studies of Communication (Intercon), a to, že sa jeho kresba dostala medzi vybrané na XX. International Exhibition of Drawings for the Press 2012 (Jean Paul Sartre and caricatures Pixies) ... Kresby Santosa už prešli všetky kontinenty, aj preto sa radšej vyjadruje bez slov. Jeho meno by sme si mali zapamätať.

Dva kariportréty českého výtvarníka Nepraktu, v jeho podaní, sme už mohli obdivovať aj na obidvoch brehoch Moravy v novinách a časopisoch, ako napr. Obrys-Kmen, Kocúrkovo, ExtraPlus, či portáloch Divoké víno, První zprávy, Světová filatelie...Rád diskutuje s divákmi i novinármi, vraj je to pre neho veľmi podnetná spätná väzba. A rozhovory aj posúvajú - a čerpať možno nielen zo svojej kultúry, ale i poznávaním inej kultúry, keď každá kultúra má svoju múdrosť, - dodáva… A hoci vo svete dnes obdivujú futbalové umenie Neymara da Silva Santos Júnior zo slávneho FC Santos, on fandí pre zmenu Slovákovi Marekovi Hamšíkovi z Neapolu...

Viac o sebe a jeho videní kartún nám Jonas Santos, rodák zo Sao Paulo, absolvent miestnej Výtvarnej univerzity (žije v hlavnom meste štátu Sao Paulo, rovnakého mena Sao Paulo), prezradil v interview Petra Závackého pre naše Pozitivní noviny.

Jonas, prezraďte nám, aká je súčasná brazílska karikatúra?
Spomeniem najprv históriu našej brazílskej karikatúry. Je veľmi bohatá. Osobitne politická. Karikatúra bol vždy ten silný kritický hlas v našich nie ľahkých dejinách...V dobách vojenských režimov žilo veľa najlepších výtvarníkov v exile. Časopis "Quibbler" bol dôležitým medzníkom v jej dejinách. Vysloviť mená jej pionierov, keď na mnohých sa postupne zabudlo, nie je práve ľahko, ale z tých, čo sa uchovali v pamäti, snáď možno spomenúť umelcov ako Ziraldo, Millor Fernandes, Jaguar, Henfil, Laertes, Angeli a mnoho a mnoho ďalších, na ktorých umelecký odkaz postupne nadväzovali nové a nové generácie karikaturistov a výtvarníkov. Ale aká je súčasná, neviem asi povedať. Dnešná karikatúra je už iná, no určite nie je menej zaujímavá... Každá generácia výtvarníkov a ich tvorba je iná, neviem, či lepšia alebo horšia. Každá z nich chce byť lepšia ako tá predchádzajúca...je ťažké sa presadiť a udržať na vrchole medzi najlepšími, rozšírila sa konkurencia, svoje hrajú bohužiaľ aj politické ciele... Neviem povedať, aká je aj samotná karikatúra ani v Sao Paulo, niet ani času sa tým zaoberať, veď tento "kolos" dokopy to aj s jeho satelitmi takmer 20miliónový kolos, v ktorom žijú milióny Talianov, Nemcov, Japoncov, Čiňanov, ale aj Rusov a Maďarov... Je to taká zmes kultúry národov, navzájom sa obohacujúca.. Ale, keďže som veľký milovník karikatúry a ilustrácii, tak vám poviem niektoré mená, ktoré sú úžasne podľa môjho názoru v súčasnosti, kresliari ako Mello, Jal, Bíra, Juni?o, Dalcio Machado Lopes Junior, Baptistae, Thiago Hoisel, Monica Kings, Ray Costa, John Montanaro, Gallardo, a iste mnoho, mnoho ďalších, ktoré si nemôžem spomenúť teraz, ale sú tiež skvelí. Ale podobne, alebo úplne inkašie, by vámiste odpovedal hociktorý výtvarník z iných regiónov našej obrovskej Brazílie....

 V čom sa líši od svetovej?
Svojím spôsobom sa iste líši. Politickí glosári sú hlasnejší a priamejší. Dôraz sa kladie menej na zaujatie obrazom a viac na ironickú myšlienku a náboj protestu. Verím, že dnes obe školy sú príbuzné, alebo sa trochu miešajú, je v ňom tak trochu z každej niečo. A mne sa to veľmi páči.
Ale vždy mám dojem, že Európania mali vždy kreslený humor povedzme múdrejší.

Ako sa žije začínajúcemu karikaturistovi v takom veľkom meste ako je Sao Paulo? Nestratí sa?
Nie ľahko. Aj keď v našom meste denne vychádza aspoň pol stovky novín a časopisov, dobrých výtvarníkov a karikaturistov je niekoľkonásobne viac. Koľko? To ani nikto presne nevie... Moja práca je viazaná na veľké mesto. Karikatúra má schopnosť komunikovať. Aj karikaturista preto komunikovať musí vedieť. Nielen s redakciami. Ja sa venujem rád aj ilustrácii. V mladosti som sa venoval futbalu, spevu, hre na gitare. Dnes na to už nemám čas. Zvolil som si povolanie výtvarníka, tak žijem iba svojou prácou, od rána do večera. Stále sa iba učím. Veľké mesto má svoje výhody aj nevýhody. Spoznávam aj jedno aj druhé. Pracujem na svojom kredite doma i vo svete. Aj preto obosielam súťaže. Moje kresby už prešli všetky kontinenty, aj preto sa radšej vyjadrujem bez slov. Prvé úspechy sa už možno dostavili. Je to najlepšia reklama, ak sa chcete zviditeľniť a presadiť.

Dnes vás už poznajú aj na Slovensku, v Česku, Poľsku, na Ukrajine...
Účasť na medzinárodnom projekte Neprakta 88 na Slovensku som rád prijal. Ako možnosť vzdať hold umeniu Nepraktu, ktoré som spoznal, a v spoločnosti takých osobností ako sú Močalov, Boligan, Batistoa, či Vaněk, Kišházy, Ešonkulov, Semendjajev, či Lizoň a Regitko, tiež vzácna príležitosť prezentovať sa svojim umením v Európe. Práca karikaturistu zahŕňa nielen slobodu, ale i zodpovednosť...je to aj otázka profesionality a aj etickej zodpovednosti...

Ako ste sa dostali ku kresleniu a karikatúre? Aké boli vaše výtvarné začiatky? A prvé publikácie?
Publikovať karikatúru som začal ešte v roku 2008, na univerzite, keď som sa začal serióznejšie venovať ilustrácii a ilustroval som niekoľko článkov. Prvý platený "džob" som získal v časopise " A página" a neskoršie vo významnejšom brazílskom periodiku "Folha de Sao Paulo".

 Čím je pre vás karikatúra? Prečo sa jej venujete?
Karikatúra je pre mňa hlas ľudí. Pozorovanie ľudí a pokus tlmočenia svojimi obrázkami a slovami ich mienku viac objektívne...nemyslím si, že obrázok musí byť vždy iba smiešny... to je to hlavné, prečo sa karikatúra stála pre mňa atraktívna, stále ma priťahovala a získala si ma, aby som svoje nápady a myšlienky mohol prezentoval aj kresbou na papieri.

Mali ste svoj vzor keď ste začínali?
Volal sa Angeli a jeho kresby sa volali "Bubble Gum with banana". Uvidel som ich v deväťdesiatych rokoch v prvom humoristickom časopise. Tak ma obrázky zaujali, že som hneď začal hľadať podobné obrázky aj v iných časopisoch. Neskôr, keď moje sestry Simeia a Dalete začali študovať módu a design, tak som už doma mal všetko, aby som mohol aj ja prekresľovať a kresliť humorné obrázky. A hľadal som a nachádzal nové obrázky a nové mena karikaturistov. Dnes už ťažko viem povedať ich mená, tých čo ma oslovili, ale som šťastný, že dnes sú to už aj moji priatelia..

 Čo uprednostňujete viac – kreslenie pre noviny a časopisy, súťaže alebo výstavy?
Myslím, že tieto spomínané možnosti majú svoje pozitíva i svoje zvláštnosti súčasne. Moja prvá publikovaná karikatúra v školských novinách, moje prvé ocenenie na súťaži v Portugalsku, moja prvá publikovaná karikatúra v periodickej tlači. Emócie sú navzájom rozdielne, ale veľmi vzrušujúce, ale keďže hlavná moja práca spočíva v ilustrácii novín, myslím si, že dávam prednosť publikácií v novinách, je to určite to hlavné, na čom by som sa chcel tak rád, tak v Brazílii realizovať, ale tiež rovnako aj v zahraničných médiách.

Pre ktoré noviny už dnes kreslíte?
Zatiaľ ich ešte nie je tak veľa. Kreslím pre portál latinoamericano.com, Bostoonsthemag, niektoré brazílske noviny, ako Tweet, Folha de Sao Paulo, Journal of debates..

Aké témy kreslite najradšej?
Nesústreďujem sa na jednu tému, ale ani iba na zopár, aby som neodradil svojho čitateľa a diváka...Výtvarník, aby prežil, musí kresliť s vášňou a vedieť správne odhadnúť svoje schopnosti... Byť iný ako väčšina nemusí zákonite znamenať byť horší. Ale práve naopak.

Ste už rešpektovaný portrétový karikaturista. Čo je pre vás na ľudskej tvári také príťažlivé?
Ďakujem za uznanie... Pre mňa, tvár človeka veľa napovie. Často práve pohľad, či pohyb perami mi napomôže urobiť dobrú karikatúru. Ale aj menej vydarenú…

Preto ich kreslíte rád?
Ako som už povedal, moje sestry chceli byť módne dizajnerky a tvoriť pre ľudí, bol som denne pri tom, takže som mal vždy aj ja tendenciu kresliť ľudí. Výtvarný figurálny rukopis mám teda v sebe.. A prečo ich kreslím? Tvár veľa napovie. Myslím si, že celková podoba tváre zahŕňa nielen vyjadrenie podoby a výrazu tváre, ale tiež niečo z tela, ktoré občas môže viac povedať o človeku...

Máte tváre ľudí, ktoré kreslíte radšej a viackrát? Ktoré sú Vám bližšie – zo sveta športu, politiky, umenia, šoubiznisu, mužov, ženy?
Ak kreslím na zákazku, nepremýšľam o tom. A keď si kreslím len pre seba, samozrejme mám aj svoje obľúbené tváre...

Je ťažké kresliť tváre?
To záleží od tváre. Každá z nich má svoje osobité zvláštnosti a zložitosti. V skutočnosti nakresliť tvár nemožno považovať za zložitú vec. Rozhodujúca je miera spokojnosti autora s realizáciou jeho zámeru v súlade s ideou a návrhom kompozície. Často je zložitejšie mať tú správnu, priam ideálnu predstavu dobrého návrhu, ako by mal portrét nakoniec vyzerať. Teda dobrý návrh a samotné vyobrazenie tváre, to sú celkom odlišné veci...

Máte svoju definíciu kariportrétu?
Ak pod definíciou rozumiete môj vlastný výtvarný štýl, nemyslím si, že sa pridržiavam len už ustáleného, overeného a osvedčeného štýlu, ktorý som si už snažil vybudovať. Aj napriek tomu, že si už získal uznanie... A uznanie vášho umenia, to výtvarníka vždy poteší. Vždy sa však usilujem vyskúšať si niečo nové, nové možnosti. Aj keď niekedy sa aj ustálim, na určité obdobie, na rovnakom už umelecky vydarenom a priznanom štýle. Nemôžem však používať jeden a ten istý štýl dlhšiu dobu. Aby som sa neopakoval a neustrnul. Preto sa snažím a skúšam rozšíriť a obohatiť niektoré elementy tak, aby som bol štýlovo iný...Premýšľam o tom, čo chcem povedať. Dáva mi to nové možnosti. Posun, napredovanie. Cítim to. Či je vždy lepší, alebo aj príťažlivejší pre diváka, sa však nedá tak jednoznačne povedať. Jednoducho je odlišný a iný... Ale vždy sa usilujem, aby to malo nielen podobu, tvar, ale aj nápad a myšlienku.

Kedy je podľa vás kariportrét dobrý? A kto je dobrý kariportrétista?
Je ťažké povedať iba mená. Alebo iba výtvarný štýl! Ale dám do vašej pozornosti dva veľmi rozdielne štýly, ktorými zodpoviem na vašu otázku.  Jeden štýl predstavuje Baptist?o, ktorý kreslí pre noviny "O Estado de Sao Paulo" so svojim neuveriteľným štýlom, ktorý je ďaleko viac ako len zobrazením podoby tváre - portrétu, je to vzácna miera kombinácie jeho talentu a vkusu, estetického cítenia... Iný typ je Gustavo Duarte, ktorého výtvarný prejav aj keď je oveľa viac zjednodušený, no nie je menej elegantný v porovnaní s prvým typom, kreslí pre noviny Lans. Robí aj veľa kreslených filmov na futbalovú tému, je veľmi talentovaný... Tú dokonalosť kariportrétu alebo jeho autora musíte jednoducho uvidieť a pocítiť...

Aké máte ešte hobby okrem kreslenia?
Mojim koníčkom je hudba, hra na gitaru, musím ale priznať, že už dlhšie som nehral, a hra na bubny. Veľa času venujem mojej žene Caroline a dcére Luize, radi ideme do karnevalového sprievodu, či spolu pozeráme filmy, rozprávame sa.

Dokázali by ste žiť bez karikatúry?
Asi nie, keď živí mňa a moju rodinu.

Umelci radi snívajú svoje sny. Snívate už aj vy ten svoj sen?
Myslím si, že snívať svoje sny o karikatúre je jedna vec a druhá je žiť v Brazílii... Krajina nežije iba karikatúrou...preto myslieť a snívať o karikatúre nie je vôbec jednoduché... žiť v Brazílii nie je ľahké, sú tu veľké sociálne kontrasty a veľa každodenných problémov pre ľudí... Možno, že môj najväčší sen je viac ľudský ako umelecký. Vložiť všetky sily do toho, aby som si zarobil na živobytie, mohol žiť, ako si predstavujem, robiť to čo chcem a cítiť sa dobre. To je môj sen... Seňor Jonas, ďakujem Vám za rozhovor a prajem vám veľa ďalších tvorivých úspechov a život aspoň trocha podľa vašich predstáv.