Patríte k najznámejším súčasným ruským karikaturistom. Teší vás to?
Peter, chcel by som upresniť - neexistuje taký pojem ako najznámejší karikaturista. Som iba jeden z nich, pretože všetci výtvarníci sa považujú za najtalentovanejšieho, najvýraznejšieho, najgeniálnejšieho a teda aj najznámejšieho...
Šesťnásť rokov ste boli prvým karikaturistom v „Sajuze“ a Rusku! Hlavný výtvarník Krokodíla...
Nikdy som to takto nechápal...
Ale predsa, v roku 2007 ste sa stáli riadnym členom slávnej Ruskej akadémie umenia. Ako karikaturistovi sa vám dostalo tej najvyššej výtvarnej umeleckej pocty v Rusku. Ocitli ste sa navždy v spoločnosti najväčších osobností ruského výtvarného umenia ako sú - Brylov, Kiprenskij, Repin, Surikov, Artokolski, Cereteli... Čo pre vás toto prestížne umelecké ocenenie znamená?
Je to veľké, iste to najväčšie ocenenie pre ruského výtvarníka. Sen každého výtvarníka a umelca. Veľmi si ho vážim. Každé ocenenie „tvojej“ práce poteší. Prečo to nepriznať. Ako aj priznať to, že ma to prekvapilo a nebol som na to pripravený. Jediné čo si pamätám, keď mi na Prezidiu RAU odovzdával medailu Akademika jej prezident Zubar Cereteli, že jeho blahoželanie bolo úprimné a z duše...
Ale ešte viac ma teší, že je to predovšetkým to najvyššie uznanie a pocta sovietskej a ruskej karikatúry a všetkým jej vynikajúcim tvorcom, nielen pre najznámejších z nich - Borisa Jefimova, Kukriniksov, Rotova, či súčasníkov Lososinova, Skrylova, Bogačova, Tjunina, ale aj stovky a stovky menej známych, ale rovnako veľkých majstrov humornej skratky od Smolenska až po Ural, Krasnojarsk, Chabarovsk a Nachodku... Je to predovšetkým aj ich zásluha, že sa po rokoch tejto pocty výtvarného žánra dostalo našej karikatúre a mne ako karikaturistovi. Ale aj moja a naša umelecká zodpovednosť do budúcnosti.
Súčasne mu odovzdal dlhý plášť, čiapku, medailu a preukaz prislúchajúci riadnemu členovi Ruskej Akadémii umenia.
Členstvo v tomto prestížnom klube ruského umenia – RAU ste vtedy oslávili veľkolepou a dnes už pamätnou výstavou na „Prečistenke“ v Moskve nazvanou „Osobnosti minulosti a súčasnosti“ (2008, január). Bol to dlho nevídaný sviatok karikatúry v „stolici“. Aj za účasti moskovskej výtvarnej a umeleckej honorácie... Priaznivom karikatúry a satirického portrétu ste predstavili tristo perokresieb, ale predovšetkým veľkorozmerných olejových plátien – satirických portrétov známych tvári ruskej histórie - kultové - obľúbené národom i zatracované – Plisecká, Pugačová, Ranenskaja, Tichonov, Reznikov..., resp. Rasputin, Lenin, Stalin, Trockij, Vyšinskij, Beria, či Gretzky, Beatles, Madona, Pelé, Belmondo, Arnold..., resp. Hitler, Musolini... Prezident RAU Zurab Tsereteli (ale i centrálne moskovské média, pozn. autora) ju nazvali „revolúcia v umení portrétu“.
Dovtedy som všetky svoje kresby robil iba perom a tušom na papieri. Po viac ako troch desaťročiach som zrazu vytiahol paletu a štetce, natiahol plátna... Prekvapilo ma aký záujem a odozvu moje nové satiricke portréty vyvolali. A ja som pri nich maľovanie štetcom priam vychutnával.
Aj Moskovská radnica vám pri príležitosti vášho životného jubilea 60-ky pripravila veľkú samostanú výstavu výstavu „Svet vo mne“, predtým v r. 2002 aj Centrum moderného umenia nazvanú „Obrazy“. Teda Moskovčania, ale i Rusi majú stále záujem o karikatúru? A o výtvarný žáner a umenie?
Súdiac podľa návštev mojich ostatných výstav v Moskve záujem majú, a veľký... Náš život je príliš krátky
– aby sme sa iba mračili...
A svet?
Ale taký je aj spoločný súčasný svet. Veď aj náš samotný súčasný život je podnetom pre humor a satiru. A nielen v Rusku. Iná vec je, že môže byť nemravný, hlúpy a primitívny. Taký, aký vidíme dnes na obrazovkách našich televízorov. Náš svet „tretieho milénia“ to však pozerá, počúva, vníma, prijíma a čo je najsmutnejšie osvojuje si ho. Preto by som nás nenazval intelektuálnym svetom.
Čo hovoríte na super zberateľov ocenení na medzinárodných súťažiach – najhorlivejší z nich ich už majú aj po viac ako tri stovky?
Davajte ne budem molot jerundu!
(Radšej sa nebavme táraním o hlúpostiach, prekl. autora.)
V r. 2004 ste sa v Moskve v dvoch galériách Múzea moderného umenia prekvapujúco predstavili aj svojimi veľkými výstavami klasických portrétov, tiež knižnými ilustráciami, krajinkami a zátišiami.
Áno, boli to veľkolepé výstavy, keď v jednej galérii som dostal 11 výstavných sál a v druhej celé dve poschodia. Výstavy boli prierezové – z mojej doterajšej bohatej rozvetvenej voľnej tvorby, ktorej som sa venoval aj popri práci v Krokodíle. A ilustráciám som sa venoval pravidelne už od školy... K olejom som sa však vrátil až po odmlke (nechcenej) dlhej tri desaťročia. Krajiny – okrem našej ruskej krajiny – som robil rád aj počas svojich zahraničných ciest. Ale klasický portrét, aj napriek tomu, že verejnosť zaujal, nie je tá moja parketa... Pri mojej satirickej optike. Preto som to skúsil so satirickým portrétom a začal som prekresľovať olejom na plátna svoje najznámejšie tváre z perokresieb. Postupne ich dopĺňam novými i staronovými tvárami.
Čím si vás získala ilustrácia?
Tým, že môžem výtvarne vyjadriť to, čo čítam – prijímam, cítim a vidím vlastnými zmyslami a môžem sa s tým aj s niekým podeliť. Navyše aj vzdelaním som knižný grafik a výtvarný redaktor... Ako diplomovku som robil knihu História jedného mesta od Satikova-Ščedrina. Dlhé roky som ilustroval populárny mládežnícky časopis časopis Junosť a Seľskaja molodež. Z ilustrovaných kníh si rád spomínam aspoň na Bulgakova, Iľfa a Petrova, Ostera, Mitjajeva, Zoščenka, či Perro. Ilustráciu som vždy chápal ako voľnú tvorbu a relax popri tvorbe kresleného humoru. Vždy som im venoval rád formát A3. Aj rozprávkam Svetluška a Chlapček palček.
+ Predával sa aj v bývalom Československu, keďže som sa zaujímal o kozmos, a keďže sa dal zohnať neskoršie aj v antikvariátoch, niečo som aj z ruštiny pochytil, mimo povinnej maturity zo školy, pozn. aut.
A karikatúra?
Karikatúra je ideálny a univerzálny výtvarný žáner. Karikatúrou možno povedať všetko.
Dvadsať rokov ste boli hlavným výtvarníkom Krokodíla a potom aj šéfredaktorom a vydavateľom aj Nového Krokodíla. Populárny „starý“ časopis Krokodíl nakoniec neprežil rok 2000? Prečo?
Tí, ktorí mali na tom záujem, použili všemocnú ekonomickú ruku. Bohužiaľ, nenašli sa medzi nami kmeňovými „krokodilcami“ ľudia, ktorí by boli schopní vytiahnuť ho z vtedajšieho bahna ekonomickej priepasti. Predaj akcii Krokodíla banke bol jeho zánikom. Nenašla sa v Krokodíle dôstojná, výrazná, energetická osobnosť zodpovedná za osud svojho časopisu. Prejavila sa naša primitívnosť, úbohosť a nevýraznosť.
Zažili ste s Krokodílom aj problémy s oddielom propagandy? A práve o to boli "chytrejší“ v Ogenjoku... Tiež slúžil dobe, ale rýchlo prehodil po perestrojke výhybku správnym smerom, okamžite získal čitateľa a Krokodíl už pri ňom nemal šancu držať krok...
Pociťujete jeho absenciu ešte aj dnes?
Krokodíl, to bola celá história sovietskej a ruskej karikatúry. Dobová obrazová kronika. Vychoval si svojho satiry znalého čitateľa, ktorý vedel vždy odlíšiť umenie od propagandy. Vychoval si celé generácie svojich tvorcov výtvarníkov a literátov. Publikovať v časopise bolo poctou pre každého z nich. Bol ako celá vtedajšia tlač sovietsky. Mal však silnú umeleckú základňu výtvarníkov a literátov, svojich aj externých. Okrem „povinnosti“ pre štát (ako pre zmenu dnešné noviny „obligejšn“ voči svojim majiteľom), sa venoval kvalitnej výtvarnej a literárnej tvorbe. Mal svojich stálych čitateľov od robotníka, roľníka až po inžiniera a vedca... Vychádzal každých desať dní. Čítalo ho 25 až 30 miliónov čitateľov. Smialo a zabávalo sa na paradoxoch svojej „temnej“ doby. Bol ventilom pre ľudí. Karikatúra v Sovietskom zväze bola veľmi obľúbená. Hlavne bez slov. Vďaka cenzúre sme sa ju naučili kresliť medzi riadkami. Všetci ich vedeli čítať. Aj preto ich autori získavali ocenenia aj v zahraničí. Pre mňa bol Krokodíl takmer všetkým. Aj výtvarníkom som sa stal iba kvôli nemu. Krokodílom stratila nová spoločnosť a nové generácie možnosť pozerať sa na svet okolo seba s emóciami, ironický, kriticky, s dobrým humorom prostredníctvom umeleckého talentu a myslenia jeho autorov, či už výtvarníka alebo satirika, fejtonistu, poeta. Námetov glosovať život a svet je stále až-až. Dobrých humoristov a kresliarov tiež. Len kresliarov ich vždy bolo vyše dvesto. Prerušila sa dlhoročná tradícia „krokodilovcov“, tradícia neopakovateľná a už ani nepredstaviteľná.
Ale v Rusku je ešte aj dnes skupina výtvarníkov, ktorá ku Krokodílu cíti priam nenávisť!
Áno, skutočne existuje. Rozdelil by som ich do dvoch skupín: najviac je tých, čo sa ako výtvarníci do Krokodíla nikdy nepresadili a nedostali, a každý „trjoshka“ (trojľubeľ, pozn. aut.) bol vždy dobrý, hlavne keď mal aj svoju hodnotu (postačil aj na butilku vodky, pozn. aut.) a tí druhí aj preto aj pre niečo iné, sami asi vedia prečo, a tiež, že ich to dnes aspoň takto zviditeľňuje namiesto ich vlastných obrázkov.
V r. 1986 ste boli s Krokodílom v USA. Na raporte! V Národnom klube novinárov vo Washingtone. Vytýkali vám, že o akej perestrojke to hovoríte, keď nikde v Krokodíle nevidieť karikatúry na Gorbačova. Ako si na to spomínate?
Úsmevne. Pred našim odchodom som nakreslil karikatúru Gorbačova a Reagana a navrhol ju dať na titulku Krokodíla. V UV KSSS sa ešte báli a karikatúru sme nakoniec nepublikovali. Škoda, mal to byť silný zaoceánsky tromf v našich rukách. Domáci novinári si išli na nás zgustnúť. A keď už začali naberať správny dych – vytiahol som maliarsky stojan a čisté áštvorky – začal kresliť karikatúry prítomných novinárov. Rýchlo zabudli na svoje pripravené otázky a už stáli vo fronte na svoju karikatúru, ktorú som im hneď aj kostfrí daroval....
A na redaktora Hlasu Ameriky? Že raz s ním budete hovoriť o svojich karikatúrach? Spomeniete si tiež?
Nikdy som ani nepomyslel, že raz možno budem stáť tvárou v tvár s človekom a počujem hlas, ktorý som poznal z rádia spoza Atlantiku: Mladý pán, tu by ste mohli na „cartoon“ zarobiť pekný peniaz. Bol to hlas Viktora Francuzova. To keď videl, ako novinári poslušne a trpezlivo stáli v rade predo mnou na svoju karikatúru.
(...a o štyri roky nebolo viac už ani Gorbačova ani Sovietskeho zväzu, pozn. autora)
A nezostali ste?
Ani som o tom nerozmýšľal. Príležitosti zostať vonku bolo aj dovtedy. Aj keď nie všetko v Rusku sa mi páči – tu som doma. Som spokojný. A nič mi nechýba. Ani človeku ani výtvarníkovi.
Aká je podľa vás ruská karikatúra dnes? Kultivovaná, či skôr lacná?
V dnešných ruských novinách je tiež aj karikatúra. No, je úplne iná. Má iné myslenie a filozofiu. Nie vždy je zlá, niekedy je ostrá a originálna. Chýba jej tradícia a je to veľmi cítiť. Je ako myšlienka, či fráza vytrhnutá z kontextu. Kultúra karikatúry? Čo sa tým rozumie? Karikatúra, ako aj kultúra a umenie sa mení. To neznamená, že sa stála lepšia alebo horšia, jednoducho sa stála iná. V prevahe je však myšlienkovo primitívna až nevkusná. Má iného čitateľa, diváka, iného konzumenta. Máme to čo máme. Prišli sme o veľkú školu krokodílovskej školy, čo iste poznačilo a ochudobnilo našu karikatúru. Nechcem byť prorokom, no myslím si, že sme prišli nielen o našu veľkú školu karikatúry, ale aj kultúrne sme sa stali biednejšími.
A v novinách? Sám ste s nimi spolupracovali, či spolupracujete, spomeňme aspoň Izvestija, Novyje vremena, Meždunarodnaja Moskovskaja tribuna, Moskovskaja Pravda, Sobesednik...
V dnešných ruských novinách je tiež aj karikatúra. Z výtvarného pohľadu vidím inú karikatúru v tlačených médiách a úplne inú na výstavách. V novinách často výtvarne a obsahovo primitívnu, jednofarebnú angažovanú, tam niet o čom sporiť. Noviny sú však kolektívna tvorba. Výtvarný redaktor je zárukou jej kvality, on nastavuje latku kvality. Na výstavách je snaha prezentovať karikatúru ako výtvarné umenie. A to je veľké plus zo strany kurátorov. Pravda, ak sa nejedná o lacné politicky angažované výstavy. Aj o tom je demokracia.
Spolupracovali ste veľa a často aj so zahraničnými tlačenými médiami. Vediete si archív koľko ich bolo a kde všade?
Takú štatistiku si nevediem. Ale priatelia si dali námahu a vraj ich bolo vyše tridsať – od USA po Japonsko... Ale aj u vás v Československu a na Slovensku.
A politická karikatúra? Skúšobným kameňom slobodného úsmevu a smiechu bol vždy výsmech silným – teda politická karikatúra. Deníky sa smelo smejú z prezidenta a premiéra, ale skúsil by taký Moskovskij komsomolec či Nezavisimaja gazeta „posmejatsja“ z primátora Moskvy!? Redakcie si často myslia, že čitatelia sa tiež radi smejú práve z tých politikov, z ktorých sa vysmievajú aj ich majitelia. Počul som, že ich krásne rečivé rébusy pôsobia vždy skôr cudzorodo. Dostane sa na stránky novín aj neangažovaná karikatúra? Alebo len lichotivý autori?
Smiech je vždy na strane obyčajných ľudí. Vtip za „pazuchu ne lezet“ (za zaňadrie, pozn. autora) – pokiaľ je on naozajstným vtipom. Noviny už dnes nemajú iba mini rubriku smiechu, často sú jeho zdrojom celé noviny, už od prvej stránky. Asi máte pravdu. Smeje sa kto platí. Kreslia ako platia. Centrálne noviny dnes majú už svojich vlastných lichotivých karikaturistov... Ale určite nielen v Rusku! (Moskovskij komsomolec, Nezavisimaja gazeta, Novyje izvestija, Segodnja, Smena, Versia – pozn. aut.)
A servilné kariportréty „Osobnosť dňa“ v Ruskom kuriéri a v Zavtra?
Neviem, nevidel som.
A zahraničná?
V Nemecku, v Berlíne, iba nedávno som si kúpil Eulenspiegel, ktorý sme dobre poznali aj u nás, predával sa v novinových stánkoch. Nemecký nehovorím, texty posúdiť neviem. A kresby? Zdá sa mi, že ich kvalita je dnes (prvýkrát v NDR som bol v r. 1980) nižšia – výtvarne aj myšlienkovo. Narátal som 17 obrázkov na sexuálnu tému. Horšie je však, že kvalita kresieb je slabá až primitívna. Vidieť, že ich autori kreslia iba náhodne, nemajú ani základy kreslenia. Ale to isté je aj u nás, v redakciách sedia ľudia, ktorí kresliť nevedia. To, že nemajú ani poňatia, čo je to humoristická kresba udrie do oči hneď. Dnes je taká doba, myslenie ľudí, že futbalu a humoru rozumie každý z nich. Výsledok je, že väčšina z obrázkov nemá ani potuchy čo je to kreslený humor. Tajomstvo dobrého humoristického obrázku je práve v dobre nakreslenej myšlienke aj so všetkými finesami karikatúry. Nič také som tam v časopise však nenašiel...
Po svojom nástupe do Krokodíla ste zaviedli rubriku „Tváre známe všetkým“. Rýchlo si získala veľkú popularitu a vy tiež.
Úsmevné kariportréty známych tvári sú populárne všade vo svete. Aj v Krokodíle tváre svojich „ljubimčikov“ hercov a spevákov boli hneď vyhľadávané.
Existuje ruská škola kariportrétu? Ak áno čím sa líši od zahraničnej?
Nie som teoretik umenia. A pohľad profesionála sa veľmi líši od človeka, ktorý nie je spojený s karikatúrou profesionálne. Ale myslím si, že je nejaký rozdiel. V „krokodílskej“ karikatúre bolo viac dobra. Aj ju tak doteraz nazývame – „družeskij šarž“ (priateľska karikatúra, šarž – podľa franc. charger, pozn. autora). Nikdy sme nechceli uraziť portrétovaného. Toto v zahraničnej karikatúre absentovalo. Bola taká doba - politická i historická. Tam vždy boli politické strany a súkromný kapitál. To bolo základom a dôvodom k prvopočiatku posmechu z portrétovaného z inej strany, z tábora protivníka. Preto karikatúra bola zlá, ostrá, zdrvujúca až vražedná. Podobná bola vtedajšia naša karikatúra iba k vládam nie priateľsky nakloneným sovietskej moci.
Aký má byť dobrý karikaturista,
Musí myslieť, kresliť pre ľudí a nie len pre seba. Naučiť sa kresliť tak, aby to bolo zaujímavé nie menšine, ale väčšine... A hlavne musí vedieť kresliť.
A karikatúra ?
Podľa mňa absolútne dokonalo presne nakreslená myšlienka. a profesionálne maximálne kvalitná kresba – to je potom pravý krokodílsky štýl! Veď myšlienka, jej vyjadrenie a podanie v obrazovej podobe robí kresbu nezabudnuteľnú a ako dôsledok toho všetkého smiešnu, pochopiteľnú a čo je najhlavnejšie, pamätnú a nezabudnuteľnú na dlhú dobu.
Portrétová karikatúra?
Podstatné je nájsť charakter portrétovaného človeka a vydarene ho pretvoriť do smiešnej podoby. A hlavne odkryť všetko to skrývané a skryté. Všetko veľmi jednoduché, pretože od veľkého do smiešneho je iba jeden krok. Čím je portrét výbušnejší tým je lepší... Ale aj pre karikatúru platia základné výtvarné pravidla - kresby a kompozície obrazu. Stačí jeden pohľad na obrázok aby ste zistili či ich tvorca ovláda... Proporcionálne vzťahy môžu byť porušené, no nie hlavanehlava, iba v takej miere aby neodporovali výtvarným zásadám. Aby úplne nenabúrali kompozíciu obrazu, jeho celkovú osnovu... Tiež musí byť dodržaný pomer medzi „nevkusom“ a „estetikou“. Proti gustu žiaden dišputát – ale zákon vkusu musí byť dodržaný. Ak je prekročená miera vkusu vtedy umenie prestáva byť umením a stáva sa z neho neslušnosť až vulgárnosť. Tak ako, podľa mňa, nepatria do krásnej literatúry nespisovné výrazy, až vulgárnosť, presne tak sa nepatrí na obrázku porušiť zákon vkusu. Hneď je poznať aj aký vzťah k umeniu má jeho autor. Sú to všetko skryté detaily, pravda aj pre výtvarníka nie ľahko rozpoznateľné, ale jednoducho musí ich cítiť v končekoch svojich prstov... Mať to v rukách, jednoducho vedieť to... Ako príklad uvediem, že aj balalajka aj violončelo sú strunové hudobné nástroje – a pritom tak rôzne nástroje...
Aké vidíte perspektívy portrétovej karikatúry do budúcnosti? Ostane jej priestor iba na výstavách, či iba na internete?
Portrét si vždy žiada správne lakonikum. Čím bude lakonickejší tým je lepší... Geniálny a originálny ručný autorský rukopis nikdy nezvládne a nenahradí žiadny kompjuter. Nech bude cariť aj tá najdokonalejšia technika, beztak výtvarník musí niečo stvoriť aj svojimi rukami. A paradoxne, čím bude karikatúra nedokonalejšia, tým bude originálnejšia príťažlivejšia - stane sa skutočným umením. Stačí si len vyhľadať v Krokodíle kariportréty od Igora Lososinova a Konstantina Kukso v Novych izvestiach. Ceruza, ruka a mozog budú vždy najväčším kapitálom výtvarníka.
Portrétová karikatúra je aj nebezpečná?
V Krokodíle som často dostával „výhražné listy“ čitateľov kruto potrestať toho, kto kreslí také komické karikatúry na ich obľúbených miláčikov – hercov, spevákov, atď. Nato boli čitatelia veru veľmi citliví. Neradi veru vidia komické ušaté, zubaté, nosaté, aj keď často práve, tváre svojich obľúbencov. Preto som musel hľadať aj tvorivý kompromis, tak aby neutrpela nielen moja tvár umelca ale aj tvár kariportrétovaného „miláčika“ čitateľov... Aby to bolo nakoniec fifty–fifty...
Aký je teda satirický portrét?
Obrátená strana krásnej tváre... Úloha populárneho človeka je ukázať sa čo najkrajším. A úloha karikaturistu je práve opačná. Človek má vždy dve tváre - skutočnú - pravú a peknú vyzdobenú. Povinnosťou výtvarníka je nielen vystihnúť jeho vonkajšiu podobu ale hlavne odhaliť jeho skutočnú ukrytú tvár a charakter. Pri politickom satirickom portréte neprehliadnuť a premietnuť aj jeho životopis, jeho skutky, konanie, zodpovednosť sa svoje činy, odhaliť a obnažiť všetko, krivý charakter, čo nezodpovedá jeho maske dôstojného politika a občana.
Takže určite máte v šuplíku aj kariportréty, ktoré neuzreli nikdy publikácie, či prezentácie na výstave?
Áno, už zo spomenutých dôvodov. Sú príliš „ostré“. Nie sú zlovestné iba ostré. Také, aké majú byť skutočné kariportréty. Na prvý pohľad pokrivené, priam špatia a hyzdia podobu. Ale je to môj osobný vzťah k týmto tváram ku ktorým som dospel časom ich poznaním. Niekto by možno povedal, že je zásadne proti takejto podobe, iný by ma iba poopravil. Ale karikaturista, ktorý neriskuje – veľa riskuje...
Portrétista je teda aj psychológ?
Ja nie som psychológ. Som psychografik! Chcem zachytiť vnútorný svet človeka, ktorého vidím pred sebou na plátne, ukrytý pred svetom. Duševný stav v ktorom sa on nachádza v ten moment, keď ho kreslím.
Váš kariportrét herečky Ranenskej priznávajúvaši ruskí kolegovia za naj... rovnako nekompromisne odhalený skrývaný charakter básika Jevtušenka.
Tiež som to viackrát počul...
Od ex-prezidenta Clintona máte ďakovný list za portrét, čo ste mu nakreslili. Aj od Hillary?
Už som vysvetlil, nerobím portréty ani lízatkové ani cukrové... Nečakám honoráre za svoje portréty, aj preto kreslím ako vidím a cítim. Neskrašľujem za peniaze, neututlujem pravdu a neskrývam nepríjemné osobitosti. Portrét to nie je pekne prekreslená fotografia. Platí to aj o portrétoch boháčov Abramoviča, Beckhama, Busha...
Vaša galéria satirických portrétov – dnes ráta vyše tristo známych tvári politického, spoločenského a kultúrneho života, ale i priemyselnej kultúry tzv. šovbiznisu. Žijúcich ale tiež veľa už nežijúcich tvári. Kto sa dostal a dostane do tejto galérii, ako si vyberáte jej členov, aké kritéria ste stanovili pre členstvo v nej?
Výtvarník je tiež iba človek, nežije vo vzduchoprázdne, je obeťou tohto sveta. Životné skúsenosti formulujú jeho videnie sveta, názory na život a ľudí, ktorí ho ovplyvňujú – pozitívne aj negatívne - premieta sa mu na platne filmu videného svojou optikou. O tento svoj názor sa chce podeliť aj s ostatným svetom podobne ako filmový režisér. A „ľudská“ satirická karikatúra je práve tým najzrozumiteľnejším jazykom a námetom pre dialóg s ľuďmi, ktorí v tom svete žijú, radujú sa zo života, ale hlavne aj naopak - dialóg o živote a dnešnom svete. Poznanie minulosti, v prítomnosti, nech je pre nich garanciou ich života v budúcnosti. Povinnosťou karikaturistu je ľuďom predstaviť ich pravé tváre, nie ich ľudské masky bezúhonných občanov. Aby ľudstvo pochopilo, čo dokáže urobiť človek človeku. Nie je to iba galéria zlých géniov 20. storočia. Zaujímam sa o všetky historické postavy, ktoré tak či onak písali históriu moje krajiny, ale aj nášho sveta.
Koho ste naposledy karikovali?
Nášho prezidenta Medvedeva.
Ukážte!
Má to šmrnc (vyjadrenie autora textu...)
Existuje v Rusku cenzúra na publikovanie kariportrétov na Putina?
Ja sám som ich publikoval už niekoľko. Ak neuverejnia práve vašu karikatúru v novinách – neviem, či je to cenzúra....
Ako reagujú portrétovaní na svoje odlíčené tváre? Kto je viac nespokojní – politici, umelci, muži, ženy?
Niektorí odídu z vernisáže hneď potom čo uvidia a spoznajú v ráme svoju pravú tvár. Mlčky. Iní hneď aj vyjadria nahlas svoju nespokojnosť. Ale väčšina z nich, a sú to hlavne umelc,i zistili, že tým len upozornia svojich priaznivcov a ľudí na ich doteraz prehliadnuté „kozmetické“ nedostatky. Ak niekto skrýva na javisku svoju plešinu, uši a nos, ale ja o nich viem a nakreslím ich, „ak sa „umelec“ ohradí, ľudia hneď začnú hľadať pravdu... Pravdu povediac, najviac je tých, čo robia práve humor. Asi majú zmysel pre humor... A politici? Tí vždy skrývajú svoju pravú tvár! Aj pred svojou pravou tvárou – na stene v ráme. Ja nekreslím sladké sirupové portréty na objednávku.
Zažili ste s Krokodílom aj problémy s oddielom propagandy UV KSSZ?
Určite boli problémy, ale riešil ich vždy šéfredaktor. Kultivovane v daných dobových podmienkach.
Ako ste sa dostali ku karikatúre?
Na povale nášho domu v centre Moskvy som našiel v kope haraburdia v zaprášených doskách zviazané časopisy. A v nich veľmi smiešne obrázky. Mal som asi sedem rokov. Doma, keď som ich oprášil, som zistil, že sú to časopisy Krokodíl. A až pomerne neskôr aj to, že sú ešte z 20. až 40. rokov. Začal som ich spontánne obkresľovať a vešať na stenu. Bola to aj moja prvá výstava. Už vtedy som vedel, že budem karikaturista. Karikaturista Krokodíla...
Mali ste svoj vzor keď ste začínali?
Iba jedného vám nepoviem. Všetci, každý z nich mal veľký vplyv na moju tvorbu. Najprv to boli učitelia v škole, v inštitúte, potom krokodilci – všetci jej výtvarníci. Z učiteľov spomeniem svojho prvého – Jevgenija Šukajeva zo Štúdia Krokodíla. Ale aj výtvarník sa učí celý život. A vzory? Predovšetkým vynikajúci Nór Olaf Gulfbranson, a Nemec Erich Theodor Wilke – Simplicissimus, Jefimov, Kukriniksy, Sojfertis, Gorjajev, Semenov, Ogorodnikov...
Ako reagujú ľudia na svoju karikatúru od vás v Rusku a ako za hranicami?
Myslím si, že tak na západe ako aj na východe ľudia reagujú na svoje karikatúry citlivo.
No zdá sami, že hrdinovia svojich karikatúrnych podobizni na západe hádam reagujú na svoje satirické spodobnenie lojálnejšie.
A politici?
Poviem to tak, priamo bez retuše – karikatúra nebola vítaná ani v jednej epoche. A čím bolo postavenie človeka vyššie, tým menej chcel vidieť svoj portrét v ironickom alebo satirickom prejave, negatívne zasahoval do jeho osobných ambícii a politických záujmov. Niekomu to vadí, ale naopak sú aj takí, pre ktorých je stáť sa predmetom karikovania užitočným pre jeho alebo jej ambície. Keďže ja osobne nekreslím satirické portréty pre nich, chcem im vidieť do duše a prekuknúť ich osobnosť. A tak pekné osobné portréty kreslia iní majstri.
Ktorá doba či epocha praje kariportrétom?
Ani tá ani tá. Každá epocha vyplaví na povrch výrazné „osobnosti“ a osobnosti“. Exitujú stále. Len ich je treba vidieť.
A aká je vaša najobľúbenejšia výtvarná technika?
Čaro čierno-bielej karikatúry asi nič neprekoná. Aj mne učarovala a stále čaruje. Preto – ceruza, pero a tuž. A keď sa priam žiadala a žiada farba, tak jednoducho sovietsky, a dnes ruský akvarel.
A portréty maľujete iba olejom alebo aj akrylom? Aké rozmery majú vaše plátna?
Iba olejom. Dlhšia strana je od 1 do 1,5 m. Malé plátno v ráme na stene je priam stratené. Pred veľkými plátnami sa tiež radi fotia i portrétovaní. Netrúfam si ale odhadnúť, čo vtedy vyzerá lepšie. Originál alebo pravdivý obraz. Krajšie určite originál.
A ako kolorujete svoje kresby?
Ak sa to pri kresbe a tvári žiada, perokresby kolorujem starým a dobrým, predtým sovietskym a teraz ruským akvarelom.
Ako dlho robíte nad čiernobielom satirickým portrétom formátu A3, takým, aký vidíme na výstave? Je to priam ako tá najdokonalejšia gravúra!
Aj dva dni. Chce to pohrať sa s tým.
Slušný výkon! Používate aj lupu?
Čím viac vystihnutých výpovedných detailov a ich dokonalejšie vykreslenie - tým je portrét ďaleko kvalitnejší. Dodáva mu to potom iskru i šarm. S rytinami som začínal v Goznaku (Štátna tlačiareň cenín, pozn. aut.), ryl som aj známeho „červonca“ (červenú desaťrubľovku s portrétom Lenina, pozn. aut.) ale i poštové známky...
Dostať sa na stránky Krokodíla asi nebolo ľahké?
Dobrých karikaturistov mal časopis vždy dosť, konkurencia bola veľká.
Ako ste sa nakoniec vy dostali do redakcie Krokodíla?
Ako výtvarný redaktor v r. 1978. Bola to však dlhá cesta. Po maturite na prestížnej moskovskej strednej umeleckej školy pri známom inštitúte „imeni“ Surikova som ukončil Polygrafický inštitút, ako výtvarný redaktor a grafik. Začal som pracovať v Goznaku (Štátna tlačiareň cenín, pozn. aut.) ako rytec známok a peňazí, neskôr som pracoval ako výtvarník v kine a v časopisu Fizkuľtura i Sport, popritom som chodil od r. 1973 do prípravky Štúdium pre mladých výtvarníkov zriadenej Krokodílom (viedli ju Jevgenij Šukajev a Andrej Krylov, pozn. aut.).V redakcii som začínal v r.1978 ako zástupca hlavného výtvarníka Spasskeho. A v r. 1984 som sa stal jeho hlavným výtvarníkom.
Kedy ste sa dočkali svojej publikačnej premiéry v Krokodíle? Potešilo vás to vtedy?
V r. 1973. Veľmi, každému som to hneď zvestoval.
Prečo ste nepokračovali ďalej vo výtvarnom štúdiu na Inštitúte imeni Surikova?
Vďaka jednému nemenovanému učiteľovi z učilištia. Priam ma odradil od palety a štetca. Preto som sa rozhodol tak, ako som sa rozhodol. Hádam by som dodal, že z našej triedy z učilištia sme dnes štyria riadnymi členmi Ruskej Akadémie umenia.
Ale na Polygrafický inštitút ste sa vraj dostali až na desiaty pokus. Máme tomu veriť?
Nie
– už na ôsmy. Pohovory boli vždy dvakrát v roku.
A naopak úsmevné chvíle?
Už som spomínal „výhražné“ listy čitateľov vyrovnať si účty s výtvarníkom. Tiež na jednej súťaži karikatúr vo Francúzsku v r. 2000 som vyhral prvú cenu, výborné francúzske víno v množstve rovnajúcom sa mojej osobnej váhy. Vážil som práve viac ako sto kíl - teda 14 kartónov vína po šesť fliaš. Aspoň vtedy raz som bol rád, že som taký vykŕmený. Karton som si vzal na dodatočnú nočnú hotelovú degustáciu a zvyšok 13 kartónov som venoval na banket, za čo som dostal hneď prémiu – kto to začal s popevkom na známu Kalinku a ostatní sa postupne pridali. Ale aj zlatá „ušanka“ (baranica) z ruského Surgutu nebola každodenná cena.
Na vašich výstavách nikdy nechýbal ani vtedajší „Matuzalém“ sovietskej a ruskej karikatúry Boris Jefimov (1900–2008). Nechýbal ani ako váš gratulant v chráme RAU, kde vás inaugorovali za riadneho člena Ruskej Akadémie umenia. Vy ste zase nikdy nechýbali na jeho akciách, či oslavách jeho narodenín, ako to vidím na viacerých fotografiách, ktoré mám vo svojom archíve. Kedy sa zrodilo toto vaše priateľstvo, dvoch žijúcich karikaturistov Akademikov RAU?
Priateľstvom by som si to nedovolil nazvať. Aj keď sa dnes veľa ľudí nazýva priateľom. S „Masterom“ Borisom Jefimovičom som sa stretol ešte v redakcii Krokodíl. Každý, kto rozumie karikatúre, si ho musí vážiť nielen pre jeho umenie, ale aj ako osobnosť. Jefimových deväť desaťročí trvajúca profesionálna stáž v karikatúre nemá vo svete obdobu.Vo výtvarných zákopoch prežil revolúciu, občiansku i svetovú vojnu. Od r. 2002 viedol oddelenie karikatúry a v r. 2006 sa stal umeleckým šéfom deníka Izvestija. Jeho kresby som obdivoval ešte ako chlapec. Považujem si to, že som mohol byť viac rokov v jeho blízkosti. V redakcii Krokodíla, jeho moskovskom byte, podmoskovskej „dači“, v priestoroch RAU, na mojich a jeho výstavách, počúvať na vlastné uši jeho historky o ľuďoch dvadsiateho storočia a karikatúre z jeho života....
Viackrát ste ho aj kreslili? Ako reagoval na vašu ostrú grafiku? Aj si ich povesil na stenu?
Ako „znatok“ (znalec, poz. aut.) profesionál. Videl som, že ho potešili. Potvrdil mi to aj jeho vnuk. Visia v jeho byte i na chate.
Hneď vedľa jeho karikatúry Einsenhauera s osobnými poznámkami Stalina?
Odkiaľ to viete?
Ako si dnes na Efimova spomínate?
S úctou. Nezabudnem tiež ako mi zo svojej stosedemročnej duše srdečne blahoželal na Prezídiu v RAU k členstvu v tomto prestížnom klube...
Na čom teraz pracujete vo svojom skromnom ateliéri v centre starej Moskvy?
Pre televíziu Kanál 1 robím trojrozmerné kariportréty, teraz som si vychutnával Ukrajinku Timošenko, v štúdiu vybavenom technikou, ako to, kde sa robil Transformer, kompjuteroví technici sú šikovní mladíci, ešte ani nevypoviem svoj zámer a oni to už majú hotové. A kreslím karikatúry, maľujem nové satirické portréty, maľujem zátišia, krajinky z Južnej Ameriky, Ekvádoru a slnečného Varadea, ale vraciam sa aj k Benátkam, s radosťou robím ilustrácie pre svoju novú detskú knihu Sharlya Perro – známeho Kocúra v čižmách... A v hlave už dlhšie nosím myšlienku o kompozícii – Jefimova a všetkých známych osobností, s ktorými sa stretol tvárou v tvár počas svojho vyše storočného života – od VOSR...
Maľujete, kreslíte, vystavujete – doma i v zahraničí, poskytujete rozhovory v novinách a časopisoch, v televízii, rozhlase, vybavujete korešpondenciu, cestujete, filmujete, fotografujete, stretávate sa s priateľmi. V ateliéri vás zastihnem skoro ráno, ale i neskoro v noci. Ako a kedy to všetko stíhate...
Robím od rána do noci. Aj cez víkend...
V r. 1997 ste zaknihovali aj svetový rekord v počte kreslených karikatúr, pri dosiahnutí podobnosti portrétovaných. Zaznamenala to aj Komsomoľská pravda“. Koľko ste ich vtedy za jednu hodinu nakreslili?
Iba stojedenásť... No zapotil som sa až-až. Zistil som to až keď časomerač zastavil stopky. V hale bolo pomerne chladno, keď mi podali šálku čaju, videl som, ako vystupuje para nielen zo šálky, ale aj z mojej mokrej košele...
Koľko portrétových karikatúr ste doteraz nakreslili? Pri vašom mene sa uvádzajú cifry 10 ale i 20 tisíc.
Neviem, nerátal som ich, ani neviem, či je to málo, alebo veľa...
Vaša dcéra je výtvarníčka - kreslí tiež karikatúru?
Nie, Maša sa venuje odevnému designu. Ale karikatúre fandí a nikdy nechýba na vernisáži mojich výstav.
Ako najradšej trávite dovolenku?
Výtvarník nepozná pojem voľný deň, víkend ani dovolenka, výtvarník pracuje každý deň, neoddychuje.
To je vaše výtvarné krédo?
Nie. Ja hovorím, kto vie ten robí, kto nevie iba radí... Platí to aj pre výtvarníkov.
Kedy a ako potom oddychujete a relaxujete?
Pri práci. Maľovanie je pre mňa nielen robota a obživa, ale i hobby.
Mnoho výtvarníkov má aj hudobný talent. Hráte aj vy na nejaký hudobný nástroj?
Na gitaru. Rád si zabrnkám, ale nie je to nič mimoriadne...
Na ktorých českých karikaturistov si spomeniete?
Adoľfa Borna, pozdravte ho pekne odo mňa s pekným tohoročným životným jubileom (2010, poz. aut.), rád som mu urobil aj výtvarný pozdrav k vášmu projektu Výtvarna pocta Adolfovi Bornovi; Lubomíra Vaňka, Nepraktu, Renčína, Nesvadbu, Dostálovú, Plotěnú...
Dobre poznáte aj slovenskú karikatúru. Boli ste v osemdesiatych rokoch aj hosťom redakcie Roháča, navštívili ste aj známu olympiádu slovenského kresleného humoru Novomestký osteň. Čo by ste odkázali jej slovenským tvorcom?
Len nech kreslia. Pozdravte odo mňa Milana Vavra - počul som, že ho nedávno navštívil v jeho ateliéri sám veľký Mozilla. A aj bývalého šéfredaktora Roháča Petra Bána. Keď bol u nás v Moskve v redakcii Krokodíla, dlho sme sa rozprávali, robil som mu aj sprievodcu mestom. Viem, že nebol výtvarník, ale jeho otec bol sochár a syn je dnes vraj fotografom....