Náš svet je veľký. Ale i malý. Aj preto ruské prístavné mesto na samom konci Ruska – Nachodka (150 tisícové mesto s dokmi na opravu oceánskych lodí a s kombinátom na spracovanie rýb), v Primorskom kraji (iba 140 km od čínskych hraníc), s prístavom Vostočnyj, v Japonskom mori, na druhom konci sveta –  vzdialená 9450 km od Moskvy a vyše 11000 km od Bratislavy, ale iba okolo 500 km od Tokia), na druhom konci sveta je pre nás ďaleko i blízko. Do oblastného centra Chabarovského kraja Chabarovska (pomenovanom po cestovnom bádateľovi Chabarovi E.P., ktorý už v 17. storočí zmapoval rieku Amur), do stanice Tichookeanskaja, keď sa písal rok 1992, rýchlik Nachodka – Chabarovsk, zvládol trasu za poldeň, po koľajniciach, ktoré už od Lesozavodska cez Dalnerečensk po konečnú stanicu, teda vyše 500 km, priam kopírujú čínsku hranicu a rieku Ussuri (čínsky Sungari, pravý prítok Amura). Ale, z domorodych pasažierov to vtedy, verte, nikto nevede!

Spravodajkyňa BBS – rozumej "provodnik" (sprievodca) vozňa, z vášho pasu vie hneď, že ste cudzinec a nemusíte byť ani černoch... A čo vie ona, vie celý vozeň i celý vlak. "V pojezde Čechy"!" – hneď sa nieslo z kupé do kupé, ešte sa ani vlak nepohol zo stanice (v tých časoch každý z Československa bol pre Rusov Čech). "Ty iz Čechoslovakii? – opýtal sa ma „mužik“, ktorý prvý strčil hlavu do kupé. "Možno", – odpovedal som... Tak sa začal odvíjať náš neplánovaný dialóg. "A chudožnika Milan Stano znaješ?". "Asi áno!" Bola to iba napoly pravda. Aj keď osobne som ho vtedy nepoznal, vybavili sa mi hneď jeho kresby priam "drevorezy" z Roháča a Nedeľnej Pravdy ". A o spoločnosť sme mali hneď od začiatku cesty postarané už v prístave v Japonskom mori. Viktor Denisovič, lebo o ňom je reč, sa vracal z návštevy príbuzných domov a potom aj do práce, kde pracoval ako opravár lodí, a priatelia mu darovali na cestu knižku s cestovateľskými zážitkami Mesta a ľudia, od Aleksandra Kanevského. A v knihe jedna celá kapitola, tridsať zaujímavých strán bola venovaná nášmu známemu bratislavskému výtvarníkovi a karikaturistovi Milanovi Stanovi, narodenému v Kálnici, jeho rodnej obci (ktorú autor aj navštívil spolu s výtvarníkom), Bratislave a Slovensku. Prezradím ešte, že v Prímorskom kraji je kreslený humor veľmi populárny, tu sa narodil aj vo svete známy ruský karikaturista – dnes už Ukrajinec – Jurij Kosobukin (známy aj v ČR a SR).

STANO – írečito našský...

Aj keď je dnes na Slovensku Milan Stano (1949) známy predovšetkým ako vydavateľ známeho nezávislého humoristicko-satirického mesačníka Kocúrkovo a majiteľ úspešného knižného vydavateľstva Štúdio humoru a satiry, on sám bol, je a zostane stále výtvarníkom a karikaturistom. Pre verejnosť známym autorom klasickej novinovej a časopiseckej karikatúry. Rodák z Kálnice (pri Novom M.n/V), absolvent grafiky na bratislavskej ŠUP-ke (1968) sa ako výtvarník presadil a zviditeľnil hlavne v humornej grafike a karikatúre, s ktorou začínal už ako 17ročný.

Kreslený humor sa stal náplňou jeho práce, súčasťou jeho výtvarnej tvorby – maľby, krajinomaľby, grafiky, drevorezu, obľúbeného portrétu a samozrejme karikatúry. Venuje sa tiež kartún publicistike. Originálnym rukopisom v karikatúre, s nikým zameniteľným, írečito našským – ľudového – kresliara rozprávača, priam zľudoveným (podobne ako Lada v Čechách), sa už dávnejšie zaradil ku klasikom slovenského kresleného humoru, aby už piate storočie prinášal niekoľkým generáciam úsmev a radosť, pobavenie a dobrácky smiech, na stránkach dennej tlače a v časopisoch, knižných ilustráciach a na svojich početných výstavách po celom Slovensku – Kálnica, Kremnica, Bratislava, Trenčín, Poprad Košice, celkovo v troch desiatkach miest! Život okolo nás je mu stále zdrojom nevyčerpateľnej inšpirácie – s úspechom nastavuje krivé zrkadlo hlúposti, malomeštiactvu, sebectvu a vypočítavosti, dnes nielen trpkým ale i boľavým výsmechom našej nie príliš radostnej súčasnosti.

Na svojich potulkách po svete – od Kuby až po Japonsko spoznal, že všade je človek rovnaký, ako aj náš bača z Liptova, zdravý, mocný, lakomý, ktorý sa dokáže rád zasmiať aj sám nad sebou. Vystavoval od rodnej Kálnice, v Inoveckých horách, a rád sa vracia s úsmevným nahliadnutím, formou obľúbených a veselých stripov, aj do našej dávnej i nedávnej minulosti, kde jeho dobové postavy známych osobností z našej bohatej histórie priam ožívajú a zabávajú našu prítomnosť, často na spoločenských a politických paralelách súčasnosti. Takýchto celostránkových komiksov alebo iba stripov, nazvaných Veselé príbehy z dejín Slovenska, alebo Kto nepozná minulosť, nepochopí súčasnosť a nebude vedieť, čo ho môže čakať v budúcnosti, či aj Srandovný dejepis našej samostatnosti, nakreslil už vyše šesto a ešte nie je ani v polovici našej histórie... Ak prirátame aj vyše štyristo obdivne originálnych neopakovateľných kreslených čierno-bielych titulných stránok (priam čo by v grafike drevorezu) humoristického časopisu Kocúrkovo, priam si to žiada opýtať sa – má čas Stano aj na spánok?

Byť karikaturistom znamená byť aj kronikárom svojej doby...
Aj keď výtvarník Milan Stano finišoval s prípravou na ďalekú exotickú vábivo tajomnú a atraktívnu cestu do Činy a Tibetu, našiel si čas na rozhovor o kreslenom humore, o Kocúrkove a Štúdiu humoru a satiry s Petrom Závackým.

Ako ste sa dostali ku kresleniu humoru?
Ako každý študent aj ja som trpel nedostatkom peňazí - nuž som sa vrhol na kreslenie karikatúry. Vtedy, u nás na ŠUP-ke to bolo rozšírená záľuba kresliť karikatúru. Aj môj spolužiak Janko Gľonda, zo Zálesia, je známy slovenský karikaturista. Hneď prvé pokusy karikatúry o umení boli úspešné, čo ma povzbudilo, ale hlavne neskutočné honoráre ma ešte viac potešili... 120 korún za kresbu! Hneď som s nimi bežal do známej reštaurácie Grand a objednal som si najdrahšie jedlo čo mali – anglický biftek s hra-nolkami – stál nekresťanských osemnásť korún...!

Čím je pre Vás kreslený humor?
Slovo humor pochádza zo starogréčtiny a znamená vodu, šťavu. Starí Gréci mali teóriu, že človek má mať aj dobré šťavy, ktoré mu pomáhajú udržiavať si duševnú rovnováhu. Preto, keď chce byť človek optimistický naladený na celý deň, musí brať všetko s optimizmom. Toľko teda hovorí teória. Kreslený humor a satira nie je však pre mňa iba symbiózou výtvarného umenia, filozofie a žurnalistiky, ale i veľmi dôležitou súčasťou mojej tvorby, veď koniec koncov venujem sa jej už vyše štyridsať rokov. Je teda aj náplňou mojej doterajšej každodennej práce. Ale, doba sa mení a s ňou aj humor. Vytráca sa kreslená satira, dávno preč je už doba, keď sa karikaturista vyjadroval k problémom sveta a života vôkol nás. Aj napriek tomu sa snažím v našom Kocúrkove nastaviť krivé zrkadlo ľuďom ich konaniu s rozličnými ľudskými chybami dnešnej doby. Aby zaťal do živého...To je tiež práca karikaturistu. Byť karikaturistom znamená byť aj kronikárom svojej doby... A humor pre úsmev a dobrú náladu? Snažím sa robiť humor o človeku a pre človeka. Aby rozdával úsmev, zdravý smiech, šíril prepotrebný optimizmus, aby bol cítiť človečinou... Aby bol šťavnatejší, zemitejší, snažím sa dať do karikatúr aj niečo zo svojich koreňov, niečo národné, našské a zemité.

Ako sa rodia vaše kresby?
To čo sa deje okolo nás stačí len sledovať a kresliť... Naša politická scéna, inšpirácie a invencie priamo na ulici a všade naokolo... Nie je to úsmevné? Aj keď často je to skôr smiech cez slzy...Vtedy chcem, aby humor bol nielen o niečom, ale i za niečo, aby bol aj posolstvom. Naopak, keď sedím nad bielym papierom a vymýšľam niečo vtipné, prežívam skôr úsmevné dobrodružstvo, ktoré môže prerásť do môjho dobrého pocitu a neskôr do smiechu a optimizmu diváka...

Ako sa stane z karikaturistu a výtvarníka podnikateľ - vydavateľ humoristického mesačníka Kocúrkovo a vydavateľstva Štúdio humoru a satiry?
Moje podnikanie sa začalo už pri maľovaní dávno pred prevratom... Žil som z toho čo som predal... Po roku 1989 som si povedal, že len z umenia nevyžijem..A jediné čo som vedel, okrem maľovania a grafiky, je kreslený humor. Vtedajšia doba a slovenská politická scéna bola zrazu priam obrázkovým slovenským Kocúrkovom a pre humor a satiru v časopiseckej podobe priam vynikajúca. Tak som sa rozhodol, že začnem vydávať humoristický časopis. Nazval som ho jednoducho Kocúrkovo. Inšpiráciou mi bol výrok nášho klasika satiry Janka Chalúpku "len aby sme v hanbe nezostali!" ústami krajčíra Tesnošila. Na tento žáner bol náš vtedajší humoristický trh chudobný. Pravda, bol tu Roháč, ale ani vo sne ma nenapadlo, že hodiny Roháča sú už dávnejšie spočítané...A tak, v máji 1990, vyšlo prvé číslo humoristicko satirického časopisu Kocúrkovo... Len sa po ňom zaprášilo... aj sám som ho predával so synom na ulici...

Z večera na ráno ste sa stáli vydavateľom, editorom, šéfredaktorom, prispievateľom - karikaturistom a satirikom...
Áno... ale keďže som mal veľa priateľov medzi výtvarníkmi, satirikmi a spisovateľmi nemal som už od začiatku núdzu o spolupracovníkov... A keďže som chcel, aby Kocúrkovo bol časopis ľudový, aký by ho chceli mať, čítali ho ľudia nielen doma, ale aj na ulici či na ceste do práce, zapojil som do spolupráce aj čitateľov a priam ich vyzval ich k honorovanej spolupráci... nech sa ľudia sami na sebe zasmejú...a bol to správny krok, funguje to doteraz a náš "redakčný" kolektív spolupracovníkov siaha od Zemplínskej Šíravy a Sobraniec až po Holíč...

Vlani oslávilo Kocúrkovo už 20. narodeniny, keď z batoľa vyrástol už ručí junák. Keď ste držali v rukách prvý, ešte tlačiarenskou čerňou voňajúci výtlačok Kocúrkova, verili ste, že prežije nielen rok 2000?
Vtedy ma to ani nenapadlo myslieť takto do diaľok... To som ešte tiež nemohol ani tušiť, že dní populárneho Roháča sú už zrátané... dnes sme na Slovensku najstarší humoristický časopis, ktorý vychádza pravidelne a bez prerušenia... A máme už svojich stálych a verných čitateľov – od žiakov, študentov až po vedeckých pracovníkov... Mužov aj ženy. A niektorí, ktorí s nami začínali v roku 1990 sú už dnes penzisti. Ale pekne rúčo nám vyrastá aj jeho mladší brat a stále populárnejší Magazín Kocúrkova, ktorý vychádza štyrikrát do roka – Jarný, Letný , Jesenný a Zimný a je to také rodinné čítanie pre každé ročné obdobie. Priestor v ňom dostávajú aj úryvky z kníh nášho vydavateľstvá, na ktoré si už čitatelia zvykli a inšpirovali aj nejedného čitateľa k zakúpeniu niektorej z kníh. Potešil ma aj veľký ohlas na mimoriadne vydanie Kocúrkovo Magazín – LETO 2002 – Desať rokov Slovenskej republiky v anekdotách... Vypredal sa do posledného kusa.

Teší vás to, priznajte!
Priznavám a rád, teší! Kocúrkovo je nielen žriedlom humoru a úsmevu, Kocúrkovo sa stálo aj akýmsi zrkadlom našej doby.

Kocúrkovo, vtedy dvojtýždenník, si získal hneď svojho čitateľa... Aj preto bol od Kocúrkova už len krôčik k vydavateľstvu Štúdio humoru a satiry, prvé takéhoto zamerania na Slovensku. Mali ste hneď jasno, s akým cieľom ste ho zakladali?
Áno. Začal som uvažovať o knižnej edícii vtipov a humoru...Myslel som si, že ľudia potrebujú tento žáner, lebo im pomáha udržať si duševné zdravie a pohodu. Chceli sme predovšetkým šíriť na Slovensku optimizmus a dobrú náladu... Myšlienku som zrealizoval hneď o rok, vydavateľstvo Humoru a satiry bolo na svete a tak v roku 1991 už vyšla prvá knižka. Začali sme s knihou Slovenská Sibyla od autora básnika a spisovateľa Jozefa Pauloviča.

Ktorá z doteraz vydaných kníh je bestsellerom vydavateľstva Humoru a satiry (HaS)?
Jednoznačne je to kniha Anekdoty o papalášoch, ktorá vyšla hneď v roku 1992, kniha vtipov z našej minulosti a súčasnosti... Rád pridávam, že svojho druhého vydania sa dočkali Anekdoty zmyselné a nezmyselné a Humorné pikantné perličky...

Máte aj svojmu srdcu najmilší titul?
Môj najmilší titul je vždy ten nad ktorým práve pracujem. V tomto roku je to rozsiahla a ojedinelá zbierka anekdot z celého Slovenska – kniha Slovensko v anekdotách – Encyklopédia anekdot 1.diel. Obsahuje 1725 anekdôt z 539 miest a dedín a 210 karikatúr a má 280 strán. Do knihy svojimi anekdotami prispeli známe slovenské osobnosti a spolupracovníci nášho Kocúrkova počas jeho už vyše dvadsaťročnej existencii... Ale každá naša vydaná kniha si našla svojho cieleného početného čitateľa, ak spomeniem aspoň tituly - Obazy zo života Ignáca Kolčáka, Život s piesňou, Tanečník z Východnej, Maharadža z Royalu, či Strýco Marcin...

Spomínate si ešte aj na svoju knižnú kreslenú prvotinu o "vojakoch" v Trenčíne?
Svoju knižnú "prvotinu" – vtipy o vojakoch a generáloch, kde nechýbali ani Rusi na čele s Iljičom Brežnevom, som vydal už na vojenčíme v Trenčíne v roku 1969 a odmenou mi nakoniec bolo iba "21 ostrých". Údajne som ublížil česko-sovietskemu spojenectvu a družbe medzi národmi. Teda, niet sa veľmi čím chváliť...

Aký je humorista Milan Stano v súkromí?
Samozrejme, že sa nesmejem kade chodím a od rána do večer...Ale keď kreslím karikatúru alebo čítam dobrý vtip od našich prispievateľov vnútorne sa usmievam. A niekedy aj nahlas... Humor je tiež liek, veselá myseľ, ktorá ozdravuje telo...

Dokážete sa zasmiať aj sám na sebe?
Najviac... Keď sa vie človek zasmiať sám nad sebou vtedy je život pravdivejší.

Aké bolo leto?
Horúce a rušné!

Aké máte najbližšie plány?
Máme zabalené kufre, spolu so synom odchádzame na mesačnú študijnú cestu do Číny a do Tibetu...

Šťastnú cestu a šťastný návrat