Milan Markovič: Zvieratká po mojom boku (1)

Rubrika: Literatura – Fejetony

             


Priznám sa, nie je to tak dávno, čo som vôbec neprahol po prítomnosti nejakého živého tvora v byte okrem úradne prideleného človeka. Starať sa o nejakého živočícha mi pripadalo nenáležité nielen preto, že to pridávalo členom rodiny prácu spojenú s opaterou takého tvora. Zároveň som si totiž uvedomoval, že tá opatera by mohla byť natoľko nekvalifikovaná, žeby ju kdekto mohol právom považovať za týranie. Nech to znie ako dokonalý alibizmus, bolo to tak. Napokon zopár pokusov vlastniť doma živočícha vynúteného deťmi túto tézu dokonale potvrdzovalo.
Prvá skúsenosť bol akýsi škrečok či morča, skrátka dačo z tejto veľkostnej kategórie. Starali sme sa oň, prideľovali mu racionálnu výživu, zeleniny mal okolo seba toľko, že často som mal chuť čosi mu z toho uchmatnúť pre vlastnú potrebu. Jedného dňa sa zachránil útekom do voľnej prírody, kde azda žije dodnes na diéte, ktorú si nadelil sám.
Rybičky tiež nevydržali dlho. Akváriový interiér mali priam výstavný, potravu výdatnú, väčšinou červíky a akési sušené dafnie, skrátka maximum, čo drobnochovateľ môže poskytnúť, akurát, že z tohto som už nemal chuť kradnúť pre seba. Neviem prečo, ale všetky tie neónky, gubky a skaláre sa dosť často správali tak, ako by im zo všetkého okolo najviac prekážala tá voda a rad radom dochli napriek tomu, že dobrou vôľou som bol vybavený a odbornou literatúrou priam obložený.  
V Nitre mi jeden chýrečný herpetológ daroval veľhada kráľovského. Aj s teráriom. Mal asi tridsať centimetrov (ten had), ale dorásť vraj mohol až do dvoch metrov, na čo som čakal so zvláštnym zaujatím. K tomu však nedošlo. Keď som totiž presne podľa návodu na použitie malému veľhadovi doniesol myšku a hodiny čakal, ako ju bude postupne prehĺtať a tráviť, stalo sa to, že myška – asi len tak, z dlhej chvíle – obhrýzla úplne apatického veľhadíka, ktorý onedlho vydýchol naposledy, ak vôbec dovtedy dýchal.
Korytnačku stepnú, za ktorú by ste dnes museli vysoliť pekných pár tisíc, som kúpil deťom v chovateľskom obchodíku za smiešnych tridsať korún. Deti boli nadšené. Asi týždeň. Potom som sa za súmraku plazil okolo domu a trhal trávu sledovaný súcitnými pohľadmi susedov. Keď sa mi už tej pripadnutej starostlivosti zdalo priveľa a blížilo sa podľa mňa nezvládnuteľné obdobie uloženia korytnačky na zimný spánok, daroval som ju deckám zo školy, ktorých rodičia ešte netušili, s čím súhlasia. Môj život so zvieratkami sa však tým neskončil. Naopak, blížilo sa vyvrcholenie. Týždeň porozmýšľam nad tým, čo z toho je vôbec zverejniteľné...

www.markovic.sk

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 05. 02. 2009.