Jiří Winter Neprakta – Peter Závacký: Za kráľom českého kresleného humoru

Rubrika: Publicistika – O slavných lidech

Jiří Winter – Neprakta (12. 7. 1924 – 30. 10. 2011)

Priznaný kráľ českého kresleného humoru a karikatúry už dávno dosiahol pomyselný Olymp kresleného humoru na Vltave. Jeho kresby už roky patria do zlatého fondu českého výtvarného umenia a medzi ľuďmi priam zľudoveli. Viacgeneračný a mnohorozmerný, plodný a dominantný, múdry a rozhľadený autor výtvarného humoru, knižný a časopisecký ilustrátor, tiež výborný rozprávač bol tým pevným mostom, ktorý prirodzene spájal generácie milovníkov úsmevnej výtvarnej skratky. Vyše polstoročia rozdával úsmev a radosť všetkým priaznivcom kresleného humoru - od Sobraniec po Holíč a od Hodonína až po Aš.

Veľmi skoro dosiahol to, po čom sníva každý výtvarník - jeho kresby poznali všetci aj bez podpisu. Osudovým časopisom sa mu stal známy, dnes už kultový český humoristicko-satirický týždenník Dikobraz (kde bol spolu s Renčínom jeho najobľúbenejším kresliarom), s ktorým spolupracoval vyše štyridsať rokov, od r.1948 až do jeho zániku. Neskôr mu pomáhal na nohy aj pri jeho znovuzrodení po r. 2000. Láskavý humor jeho kresieb je úprimný, prostý, zrozumiteľný, úsmevný a príjemný. A napriek úctyhodnému veku, držal láskavo vernú ceruzku v ruke a stále kreslil. Aspoň jeden obrázok denne.

Na jeho konte je takmer 40 tisíc obrázkov. Už keď ich počet dosiahol cifru 35 000, dostalo sa mu veľkej výtvarnej pocty zaradením do slávnej Guinnessovej knihy rekordov. O obľúbenosti jeho tvorby svedčí aj to, že ako prvý český karikaturista získal už v r. 1981 titul zaslúžilý umelec. Muži sú v láske neverní, iný nebol ani Mistr Jiří (bol štyrikrát ženatý, jeho prvá manželka Zdenka sa neskôr stála grófkou v Anglicku, keď sa vydala za slávneho anglického futbalového "lorda" Sira Sir Stanley Matthewsa (1915–2000), verný bol iba jednej svojej láske - kresleniu - ale po celý svoj život.

Rodák z pražských Holešovic Jiří Winter, ktorý svoje páčivé kresby, už od spolupráce s Kopecným, podpisoval ako Neprakta (celkovo spolupracoval s tromi libretistami - zberateľom Bedřichom Kopecným, spisovateľom Miroslavom Švandrlíkom a novinárom Emilom Schneiderom) zomrel po krátkej chorobe, 30. októbra 2011 o 15.00 hod., vo veku nedožitých 88 rokov, v pražskej Střešovickej vojenskej nemocnici. Česť jeho pamiatke!

Jiří Winter  Klasik českého kresleného humoru sa narodil a detstvo prežil v pražských Holešovicach, v rodine Karla a Márie Wintera, majiteľa sklárskej firmy. Ostatné štyri desaťročia žil a tvoril v známej pražskej vilovej štvrti Ořechovke v susedstve známych osobnosti, napr. Květy Fialové, Miroslava Horníčka, Lubomíra Lipského a Jiřího Suchého... Kreslil už od detstva. Absolvoval pražskú reálku a Štátnu grafickú školu, študoval aj prírodné vedy.

V novembri 1948 mu vyšiel prvý kreslený vtip v prílohe denníka Svobodné slovo - Kvítek a neskôr aj v Dikobraze (spolu s ešte žijúcim rovesníkom Milošom Nesvatbom, známym hercom a výborným výtvarníkom; bol pamätníkom jeho zrodu). V tom istom čase zakladá spolu so orientálnym zberateľom Ing. Bedřichom Kopecným “firmu” na kreslenie vtipov nazvanú Neprakta. V roku 1960 sa na známej Haškovej Lipnici stretáva s Miroslavom Švandrlíkom, ktorý vyhral Haškovú cenu za literatúru a Jiří Winter za výtvarnú tvorbu. Spoločne so svojimi spolupracovníkmi, autormi námetov kreslených vtipov – zberateľom a literátom Bedřichom Kopecným (1948–1970), spisovateľom Miroslavom Švandrlíkom (1970–1994) a novinárom Emilom Schneiderom (1994–2001) je autorom 40 tisíc kreslených vtipov, ktoré boli od roku 1948 publikované vo viac než 150 rôznych periodikách v ČSSR, ČR, na Slovensku a zahraničí.

Za rovnaké obdobie usporiadal niekoľko stoviek výstav kresleného humoru doma a vo svete, od Havany, Prahy, Bratislavy a Unhošte až po Moskvu. Vydal dve desiatky vlastných kníh kresleného humoru (ako 106 od Neprakty, Motívy amfor, Antiken in Scherben, Třináctero návštev, Špehýrky, Das Haar in der Suppe, Maenner in Harnisch, Anekdoty s Nepraktom, 929x Neprakta, ...Na návštevě u Nepraktu, Z archívu krále humoru I., II,), (po knihe Z archívu krále humoru I, ktorú zostavil Emil Schenider, sa na knižných pultoch len tak zaprášilo), ktoré po r.2000 rozšírilo doteraz už o ďalších sedemnásť kníh s nádhernými ilustráciami, ktoré staršie generácie poznali z Dikobrazu, ak spomenieme aspoň niektoré tituly z novej edície Nepraktu - Praha plná strašidel, NEPRAKTYcká histórie, Sek a Zula (komiks z praveku), Praha plná strašidel, Hrdinové a nebojsové, Přátelé z pravěku, či S Nepraktou in flagranti - bohato vyzdobené - ilustrované s jeho nezameniteľnými figúrkami z humoristických časopisov a iných veselých kníh, ale tiež vyšperkované Nepraktovsko-encyklopedickými vedomosťami z českých a svetových dejín.

Český kreslený humor obohatil o „nahotu" (dovtedy bola u nás tabu) – veľmi poetickú, veľmi romantickú a veľmi elegantnú. Ukázal a presvedčil čitateľa a verejnosť, že nahota pekného ženského tela nie je nič hriešne a jemná erotika v podobe účinnej nahoty je nástrojom umenia, ktoré ho potrebuje na vyjadrenie vzletných myšlienok. Okrem kresleného humoru, komiksov a ilustrácii, navrhuje plagáty, letáky, erby, pohľadnice, kalendáre, spolupracuje s divadlom, televíziou a filmom. V roku 1960 získava svoje prvé ocenenie - Haškovu cenu. V roku 1981 ocenenie zaslúžilý umelec (prvý a zatiaľ jediný v Čechách za kres-lený humor). Od roku 2001 je držiteľom Pelhřimovského certifikátu o vytvorení čes-kého rekordu - za najviac uverejnených kreslených vtipov a vďaka rozsahu svojej tvorby sa jeho meno objavilo aj v známej Guinessovej knihe rekordov. Vývoj jeho rekordu v počte kreslených a publikovaných vtipov – 1961 (5 000), 1984 (17 000), 2001 (35 000), je naozaj pozoruhodný.

Aj jeho zásluhou získal kreslený humor v Čechách zaslúžené spoločenské uznanie, aké mu patrí. Vďaka nenapodobiteľnými čiernobielymi a kolorovanými kresbami – úsmevnými , poetickými, komickými, niekedy aj satirickými, ale nikdy nie zlomyseľnými či posmešnými. Do českej karikatúry vniesol vlastnú maliarsku a grafickú školu, svojrázny, nezameniteľný, originálny výtvarný štýl, ako v polohe ilustratívnej zložky slovného vtipu, tak hlavne v kreslenom humore bez slov, kde často postavy a prostredie svojich kreslených námetov vyzdobuje radou vecných až bizarných detailov (záľuba, ktorá vychádza z jeho zberateľského a prírodovedného fanatizmu), ktorý mu predurčil osobitné a ojedinelé miesto a postavenie v jej kontexte. Jeho kresba sa priamo ponúka textu, anekdote, vtipu. Nie je jeho ilustráciou, ale je jeho súčasťou, neslúži situácii, ale celkovému významu. Jeho kreslené figúrky, vybrané z najrozličnejšieho prostredia a z rôznej historickej doby, sú akoby pripravené prehovoriť, dokresliť vtip parádnou pointou.

Kresba oddane slúži anekdote a je preto vďačne prijímaná najrôznejšími vrstvami divákov – od detí, študentov, žien v domácností, až po vedcov. Podobne, ako u predchodcu Ladu (spolu s Brunnerom boli aj jeho vzormi), aj jeho obrázky medzi ľuďmi rovnako zľudoveli. Už dávno dosiahol toho, o čom sníva každý výtvarník, jeho kresby sú známe divákovi na obidvoch brehoch Moravy, aj bez podpisu. Je novodobým “Karlovým” mostom, ktorý spája generácie milovníkov kresleného humoru niekoľkých desaťročí posledného storočia a nového tisícročia. Neverí na " líbání Múz " a spolieha sa iba na vlastnú profesionalitu, dobrý námet a výtvarnú invenciu, tvrdú, zodpovednú a poctivú výtvarnú prácu. V r.2011 bola v rekonštruovanom barokovom Špejchare vo Spálenem Pořičí inštalovaná stála Galérie Jiřího Wintra-Nepraktu

Z rozhovorov s Majstrom Jiřím Winterom

Osemdesiatsedem rokov! Blahoželám Vám srdečne, Majstre! Krásny vek. Ako sa cítite?
Nesťažujem sa. Mám síce artrózu v kolenách, ťažko ich zohýbam, ale ruka ma počúva. Na invalidný vozík som si už privykol. Už sa mi v ňom sedí pohodlne ako v kresle. Dnes už chodia priatelia k nám domov.
“A všetci hostia sú v našom dome vítaní”- pridáva sa pani Daniela, manželka Majstra…

Vidím, že vašich kúzelných kresieb ešte stále pribúda a pribúda...
Áno. Teraz kolorujem svoje čiernobiele kresby z bohatého archívu pre tematické knižné vydania, pre pražské vydavateľstvo Epocha...Najprv sme to robili spolu so Švandrlíkom a po jeho smrti s Jaroslavom Kopeckým – uznávaným Nepraktológom. Čitatelia majú o ne stále veľký záujem. V súčasnosti urobím aj tri obrázky denne.. Som spokojný...Aj keď kedysi som kreslil a maľoval viac obrázkov denne....

Od pána Kopeckého viem, že pripravil s vami zaujímavú novú knihu rozhovorov. O čom hlavne bude, dozvieme sa o Vás ešte niečo nového, čo ste doteraz autorom vašich autobiografií o sebe nikdy neprezradil?
Nechajte sa prekvapiť. Kniha mala pôvodne uzrieť svetlo sveta koncom roka – na Vianoce. Nakoniec sa objaví na knižných pultoch až na budúci rok (v r. 2012, pozn. aut).

S Kopeckým ste už jednu knihu pripravili – O strašidlách.
Áno. Naša spoločná kniha "Album strašidel a děsuplných přízraků" vyšla v roku 2010.

Kreslíte veľmi rád strašidlá, nebola to prvá kniha, ktorú ste už ilustrovali o strašidlách, vymysleli a nakreslili ste ich vraj už 62... Veríte, že existujú?
Nie, neverím. Ale tvárim sa tak, ako keby som veril. Dal som im rôznu výtvarnú podobu, asi sa vydarili... Medzi ľuďmi sa ujali…

A na horoskopy veríte?
Tiež neverím, ale baví ma čítať ich, len tak pre zábavu.

Už viac ako šesťdesiat rokov kreslíte humor. Kedysi to bola pre vás práca a aj hobby. Čím je kreslenie pre Vás ešte dnes? Baví vás to ešte?
To viete, že áno. Kreslený výtvarný humor to je vlastne celý môj život. V tejto práci som sa mohol naplno venovať a aj realizovať svoje ďalšie hobby - prírodné vedy, ktoré som po vojne aj študoval, ďalej históriu, umenie a všetko, čo ma v živote zaujíma a inšpiruje.
Moja práca bola a je pre mňa stále aj moje hobby. Horšie je to už s výdržou. Preto sa teším z každej novej kresby...

Prečo dnešná doba kreslenému humoru nežičí?
Dobré humoristické časopisy sa vytratili. V zahraničí nie je zvykom robiť humoristický časopis, ako bol náš rodinný časopis Dikobraz, ktorý čítali všetky generácie. Dnes všetky české časopisy patria zahraničným vydavateľom. Sú to vlastne iba ich české mutácie, do ktorých sa domáci humor nedostane. Keď vzkriesili po roku 2000 opäť Dikobraz, môj osudový časopis, nakreslil som preň ešte pár vecí. Zadarmo. Považoval som to za svoju povinnosť. Kvalitné autorské zázemie spolupracovníkov kreslený humor v Čechách má. Výtvarníkov musí však hlavne zaujať, inšpirovať a vedieť ich aj oceniť.

Prezraďte nám, čo ste kreslili najradšej?
Akčné vtipy, históriu, zvieratá a naše pekné dievčatá. Tiež plagáty, kalendáre a pohľadnice. Ale vždy musím mať radosť z kresby, ktorú nakreslím. A úprimne sa z nej zasmiať. Aj kreslenie vtipov je seriózna práca ako každá iná a jej výsledky musia za každých okolností vyzerať profesionálne. Vyžaduje si celého človeka, všetok jeho kumšt, umenie a ešte aj čosi navyše. Srdce. Musíte ju robiť z presvedčenia, nie iba remeselne a rutinne.

Hovorí sa, že umenie sa dedí. Ako je to u vás? Zdedili ste po niekom výtvarný talent? Spomeniete si kedy ste začali maľovať?
Otec, hoci bol sklenársky majster, bol nadaný hudobník, dá sa teda povedať, že mal umelecké nadanie. Ale výtvarne nadaný nebol. Rovnako moja matka Márie. Ani v rodine široko-ďaleko nikto. Bývali sme pri papierni, dodnes je tam ulica U papírny. Ako jedináčik som mal haldy papierových odrezkov, všetky iba pre seba. Tak som čmáral a čmáral. Už ako dvojročné decko. Príbuzní usúdili, že by zo mňa mohol byť profesor kreslenia. Byť maliarom vtedy nebolo solídnou existenciou. Ja som maturoval cez vojnu, v roku 1942. Ako študent som spolupracoval so zoologickým oddelením Národného múzea. Ešte predtým, ako dieťa, som bol doma v pražskej zoo, od ktorej som o niekoľko rokov starší. Brával ma do nej otec, keď v nej stále niečo zasklieval. V múzeu som obdivoval svetoznámeho entomológa, odborníka na hmyz, pána docenta Obenbergera. Lákali ma preto prírodné vedy. Vtedy však boli v Prahe vysoké školy zatvorené. A grafická škola nebola vysoká, ale len stredná. Nastúpil som teda ešte na grafickú… Mal som tak dve maturity. Aj keď som po vojne na prírodovedeckú fakultu nastúpil, už vo mne prevládlo kreslenie. Nebyť nezmyselnej vojny, mohol byť zo mňa možno prírodovedec, alebo aj nejaký riaditeľ ZOO.

A ako ste sa nakoniec stali karikaturistom?
Možno tak trochu z donútenia. Ako výtvarník som začínal po vojenčine, v dobe práve po "Februári", a ak som chcel prežiť, musel som kresliť to, čo ma uživí. Pre zberateľov, ktorí ešte zostali, som bol neznámy výtvarník. Svoje peniaze radšej investovali do diel známych majstrov. Preto som sa začal špecializovať na kreslený humor.

Nakreslili ste už takmer 40 tisíc kreslených vtipov a úsmevných obrázkov. Dostali ste sa tým aj do Guinnessovej knihy rekordov. Spomeniete si ešte na svoj prvý vtip publikovaný v novinách?
To viete, že áno. Mám ho vystrihnutý a niekde odložený. Vyšiel v novembri v roku 1948 v Svobodném slove v nedeľnej prílohe. Je o zaľúbenom hasičovi, ktorý na vysunutom rebríku na štvrtom poschodí polieva svojej slečne, ktorá tam býva, kvety v črepníkoch. Bol to jeden z dvoch vtipov, ktoré si vybral z našej prvej ponuky vtedajší redaktor tohto denníka pán Peroutka.

Kde sa vzal váš tajomný pseudonym Neprakta?
Na začiatku to nebolo mienené ako pseudonym. Robiť kreslený humor v tej dobe, a ešte navyše aj neangažovaný a nebudovateľský, bolo niečo neobvyklé a teda aj NEPRAKT-ické. Niečo, ako prekážkový beh na dlhé trate a diskvalifikácia nad nami visela ako Damoklov meč. Museli sme byť ustavične v strehu a prežívať, ako sa dalo. Okolo nás vtedy vznikali nové umelé a nič nehovoriace názvy národných a družstevných podnikov a obchodov NARPA, OBUVA, ODEVA... Tak sme aj my s Kopecným založili firmu s “truc“ názvom na kreslenie vtipov NEPRAKTA. Postupne sa toto slovo vžilo. Nie je to pseudonym... Ale "slyším na to"...

Všetky nakreslené vtipy ste si vraj číslovali. Aj si ich archivujete? Koľko sa vám z nich zachovalo?
To bol nápad Bedřicha Kopecného a ukázal sa ako veľmi prezieravý. Bohužiaľ, veľa mojich kresieb sa stratilo v redakčných archívoch, ale aj na výstavách. Hlavne tých erotických. Napríklad z Ruska sa mi nevrátila takmer ani jedna. O niektorých viem, že boli zničené v roku 1968.

Mali ste za totality v Dikobraze problémy s cenzúrou?
Ja som nikdy nekreslil politický humor. A cenzúra nikdy nebola predbežná, ale až dodatočná. Napríklad v časoch konania zjazdov žien sa nesmeli kresliť vtipy o bosorkách. Ale šéfredaktori sa nás vedeli vždy zastať.

Čo vám v dnešnom českom kreslenom humore najviac chýba?
Nezáujem o humor ako taký. A nielen kreslený. Ľuďom vystačia aj televízni treťotriedni, tzv. pseudobaviči, ktorí sa hurónsky smejú sami sebe a ani nevedia prečo.

Veríte ešte na znovuzrodenie českého kresleného humoru?
Som optimista. Keď sa každý začne venovať iba tomu, čo vie robiť, zase bude, vráti sa.

Často ste vystavovali v zahraničí, nielen na východe, ale aj na západe. Nelákalo vás to zostať tam, veď ste všestranný výtvarník. Vraj to skúšal na vás aj anglický vydavateľ Playboya?
Rád som cestoval so svojimi výstavami. Najčastejšie som bol v Poľsku, kde som mal asi 30 výstav. Rád si spomínam aj na Francúzsko, kde som sa stretol s Chagalom, ochutnal pravú kovbojskú kávu a na vlastnej koži zažil Pigalle. V západnom Berlíne, kde mala moja výstava veľký úspech, zo mňa vtedajšia naša tlač urobila “úspešného propagátora socializmu“, čo ma teda nepotešilo. Je pravda, v Londýne mi ponúkali bezplatný ateliér a kráľovské peniaze. Bez problémov by som sa tam bol uživil. No tá šanca ako rýchlo prišla, tak sa aj minula. Ale nebanujem, myslím si, že tu sa mi žije pokojnejšie. Všetko tu poznám. Mám tu priateľov... Aj keď som tu nebol vyslovene preferovaný, nikto ma neobťažoval. Praha je mesto, ktoré mám rád a nevymenil by som ho.

Pre mnohých výtvarníkov ste vzorom. Jednému z nich ste sa však venovali aj osobne. A sám René Janoštík (1956) sa k vám hrdo hlási, ako ku svojmu učiteľovi.
Áno, je to môj žiak. Je to zdatný stavbár. Inžiniersku presnosť prenáša aj do kresleného humoru. Aj keď prebral niektoré rysy z môjho rukopisu, zachováva si osobitnú a jedinečnú formu videnia. Som rád, že pokračuje v overenej tradícii v linke a že ako pointou, tak i prevedením sa hlási k láskavému humoru. Rendo žije v Střelicích pri Brne.

A ako si spomínate na Slovensko a výstavu v Bratislave?
To viete, že si rád spomínam na svoju vydarenú výstavu v krásnej Bratislave. Veľmi úspešnú. Slováci kreslenému humoru rozumejú. Videl som a cítil, že sa ľuďom moje kresby páčia. Poznali ich zo slovenského humoristického týždenníka Roháč… Samozrejme nechýbali na nej ani kolegovia z týždenníka Roháč. V knihe hostí som našiel aj milý zápis od Boženy Plocháňovej,
ktorá sa nebála vydať na zradnú dráhu ženy – autorky kresleného humoru. Niekde v archíve mám aj spoločnú fotografiu s karikaturistom Milanom Vavrom, niekdajším vedúcim výtvarným redaktorom v Roháči. Pozdravte ich odo mňa!

Všetky Nepraktove ženy

Známe sú majstrove slabosti pre pôvab žien. Priťahujú ho nielen ako vzory pre ladné tvary ženských postavičiek v jeho kresbách, ale aj v osobnom živote. Zdenka, Mila, Jiřina a Daniela. Také mená patria jeho doterajším manželkám. V roku 2003 sa majster štvrtýkrát oženil. Mal 79 rokov. Prvýkrát sa ženil ako 28-ročný. Vzal si Zdenku, po nej Milenu, Jiřinu a Danielu. Dvakrát sa rozviedol a raz ovdovel.

O vašej vile idú chýry, že je plná nielen starožitností, exotických masiek a sošiek, kostier zvierat, ale aj ľudských lebiek. A predsa sa k vám do domácnosti nasťahovali postupne štyri vaše zákonité manželky. Nebáli sa?
Mal som ešte aj hadov a škorpióny. Všetky manželky to neprežili, prvé dve som vymenil.

Vraj vaša bývala prvá manželka sa neskôr stala paňou anglického šľachtica – aj u nás známeho futbalového mága päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, sira Stanleya Mathewsa?
Áno, je to tak. Zdenka. Ale Sir už zomrel. Nebol chudobný. Exmanželka ešte žije na jeho, dnes už jej panstve na “ostrovoch“ a vraj nie zle.....

Vo vašich kresbách ste často nakukovali do postelí krásnym ženám a ich milencom. Považujú vás preto za znalca žien...
Vždy sa mi páčili ženy, ako mužovi aj ako maliarovi. Mám k nim ten najlepší vzťah a najpríjemnejšie skúsenosti. Kreslím naše dievčatá rád, lebo sú najkrajšie. Majú trocha plnšie postavy, prsia tak akurát a vyšpúlené zadočky. Vo svete niet nad ne. A, navyše, sú krásne a príťažlivé aj po štyridsiatke.

A vaše nezabudnuteľné, krásne, zvodné a eroticky nepraktovské ženy, dievčatá a slečny? Kreslili ste najkrajšie ženské zadočky z celého Dikobrazu.
Spojiť humor s erotikou je akt logický, prirodzený a zábavný. Humor vyvoláva smiech a dobrú náladu a erotika je tiež pre potešenie a zábavu. Veď nahota pekného ženského tela nie je nič hriešne a jemná erotika v podobe účinnej nahoty je nástrojom umenia, ktoré ho potrebuje na vyjadrenie vzletných myšlienok. Veď aj sex je radostná a krásna činnosť. S tým iste súhlasia nielen muži, ale i ženy.

Aký typ ženy sa vám páči najviac?
Žena, ktorá má všetko, čo má mať. Lepšie je viac, ako menej. Veď aj muži písali do Dikobrazu: “...a pridajte im nejaké to deko navyše“.

Všetci Nepraktovi muži

V priebehu svojej doterajšej kariéry majster dlhodobo spolupracoval s tromi autormi a dodávateľmi námetov k jeho kresleným vtipom. Dokázal neskutočné, že firma Neprakta mala až tri polovičky “poloautorov“.
Prvý môj poloautor bol inžinier Bedřich Kopecný (spolupráca v rokoch 1948-1970), orientálny zberateľ a literát. Bol to príklad pražského bohéma, vždy mierne, ale sympaticky “pod parou“. Fešák, mimoriadne vtipný človek. Naša úspešná spolupráca trvala až do jeho smrti. Druhý nasledoval spisovateľ Miroslav Švandrlík. Stretli sme sa na Haškovej Lipnici v r. 1960. Ale bližšie som sa s ním zoznámil až o niečo neskoršie v redakcii Dikobrazu. Naša takmer štvrťstoročná spolupráca trvala až do r. 1989. Potom sa začal venovať len písaniu. Na jeho miesto nastúpil novinár Emil Schneider. Pracovali sme spolu šesť rokov. V roku 2002 som sa vrátil k spolupráci so Švandrlíkom, robili sme spolu až do jeho smrti v r. 2009... Odvtedy spolupracujem s Jaroslavom Kopeckým.

Ktorý z vašich autorov námetov vám prinášal najlepšie nápady?
Bedřich Kopecný. Bol to intelektuál, no tiež si rád vypil. Aj preto som za dvadsať rokov spolupráce nakreslil len niečo vyše 14 tisíc vtipov. Pritom našich prvých päťtisíc vtipov sme kreslili dlhých sedem rokov. Švandrlík, naopak, sypal nápady ako z rukáva. Aj keď boli z nich niektoré horšie, našli sa aj výborné. Stíhal som plniť požiadavky všetkých redakcií, predovšetkým Dikobrazu. So Schneiderom som spolupracoval už v časoch, keď Dikobraz zanikol a humoristické časopisy v Čechách absentovali. Nakreslili sme ich spolu asi 700, väčšinou čiernobielych vtipov. Objavovali sa v časopisoch Květy, Tina, Rytmus života, Pardon, Večerník Praha, ale i v špecializovanom mesačníku Zabezpečení a kriminalita a iných.

Prečo ste si, na rozdiel od iných vašich známych kolegov, ako Renčín, Nesvatba, Pospíchal, Lipovský, Dostálová, Plotěná, Švejdová či Pálka, nevymýšľali obrázky sám?
Pretože ich vždy rýchlejšie kreslím - ako ich vymýšľam. Aj preto som dokázal nakresliť také veľké množstvo vtipov. Ale nejakú stovku, celkom iste vydarených, som nakoniec vymyslel aj sám. A pri knižných ilustráciách, hlavne u Švandrlíka, tam mi ani nič iné nezostáva... Tam som sa mohol naplno realizovať a využiť všetky svoje znalosti hlavne z našej a svetovej histórie a zo zoológie...

Váš autogram mal pre zberateľov vždy veľkú cenu.
Ale pre mňa a moju ruku to bola drina. Keď vyšla knižka 929 od Nepraktu, podpisoval som štyri hodiny v jednom kuse. Autogram som nikdy neodmietol dať. Najmä deťom.

Vašu tvár zdobí vždy spokojný úsmev. Aj napriek tomu, čo všetko ste prežili, keď život sa s vami nehral v rukavičkách. Máte svoje životné krédo.
Nikdy sa nepoddávať osudu. Treba s ním neustále bojovať. A nikdy sa neobzerať

(2004–2011)

Tento článek byl v Pozitivních novinách poprvé publikován 04. 11. 2011.